7. kapitola
„Pohni sa, alebo nikdy nedôjdeme do cieľa.“ Aký
krásny deň a aký otravný Mark. „Robím čo môže. Šlo by to ale rýchlejšie,
keby si si nedoniesol toľko vecí a nepovešal ich na mňa.“ „Sú to veci
nutné na prežitie.“ „To ti už po tej studenej
sprche neverím. Dala vy som ruku do ohňa za to, že si si tieto veci zobrala iba
preto, aby si mi sťažoval cestovanie.“ „Aj to je možné.“ Ja som to vedela! Už nikdy
mu s ničím nepomôžem. „Nehádajte sa tam vzadu. Cesta je dlhá a nebezpečná.
Nepotrebujeme vzbudiť pozornosť nikoho a ničoho, čo by nás mohlo spomaliť.“
Walter má pravdu. Ale aj tak Marka nenávidím. Ako tak nad tým premýšľam, nikdy
som sa ich neopýtala, kam vlastne ideme. Je to odo mňa dosť hlúpe, ja viem. „Kam
ideme?“ „Ideme za jediným človekom, ktorý ti môže pomôcť...alebo ťa odsúdiť k smrti.“
Nikdy som si nemyslela, že mi Walter bude naháňať strach. Mýlila som sa. Všetko
je možné. „O-odsúdiť k smrti? Prosím, povedz, že je to len nejaká
metafora.“ „Bohužiaľ nie. Ale nemusíš sa báť. Som si istý, že to dokážeš.“ „A
pokiaľ nie?“ „Tak ťa ochránim. To je sľub.“ Po jeho slovách sa cítim trocha
lepšie. „So mnou nepočítaj.“ Prišla som na to, že Mark dokáže skaziť moju
náladu aj jedinou vetou. Lenže hádať sa s ním nemá cenu. Aj tak vyhrá
on...
Zrazu sme z diaľky uvideli
postavu. Bežala smerom k nám a niečo kričala. „Strážcovia.“ Mark
povedal to jediné slovo a hneď boli on aj Walter v pozore. „Čo sú
strážcovia?“ „Buď ticho a ukry sa medzi hubami.“ Ešte stále som si
nezvykla na to, že sú tu huby väčšie než ja. „Priprav sa!“ Walter kričal na
Marka a ten vybral z jednej tašky nôž. Waltrovi podal luk a šípy.
Čo sa to deje?! Tá postava sa čoraz viac blíži k miestu, kde sme my.
Walter sa skryl za stredne veľkým kameňom a Mark sa pripravil na boj.
Zrazu sme za ňou spozorovali niečo veľmi zvláštne a pravdepodobne nebezpečné.
Vyzeralo to ako pes, no bolo to veľké ako človek. Nemal na tele srsť a tak
mu bolo vidieť svaly. Mal ich obrovské. Pokiaľ je toto ten strážca a napadne
nás, máme veľký problém. Mark kričal na postavu ženy, aby strážcu nasmerovala k nemu.
Ona ale nebola taká rýchla a strážca po nej chňapol zubami. Než sa mu
čokoľvek podarilo, Walter vytiahol šíp a nesmeroval ho na strážcovu sánku.
Ten sa od bolesti na chvíľku zastavil. Bolo to dosť času na to, aby žena
vyskočila na stredne veľkú hubu a z nej vyliezla na strom. Prečo mňa nenapadlo vyliezť na strom? To je
teraz jedno. Strážca začal zúriť, keď pocítil tú bolesť. Namieril si to rovno
na Waltera, no Mark mu vošiel do cesty a uštedril mu dosť hlboký rez
pozdĺž boku. To ale beštiu nezastavilo. Zaútočila na Marka a ten sa len o vlások
vyhol jej pazúrom. Po tom prišiel rad na Waltra. Vystrelil šíp smerujúci k strážcovmu
oku, no minul. Síce to bolo len o kúsok, strážcom to ale nepohlo. Opäť
zaútočil a tento krát sa tomu už Mark nemohol úplne vyhnúť. Zranil ho od
hrudi až k nohám a on začal krvácať. Bola to dosť hlboká rana. Boj sa
ale neskončil. Keď žena uvidela, že sme v beznádejnej situácii, zoskočila
zo stromu a prilákala k sebe strážcu. Ten sa k nej rozbehol, no
žena mu hodilo do cesty fľašku s kyselinou. Tomu už ranené zviera
neuniklo. Teraz ležalo nehybne na zemi. Ešte dýchalo. Žena k nemu podišla
a vrazila mu dýku do krku.
„Volám sa Suzanne. Teší ma.“ To je
teda predstavenie. „Som Mark. Starec je Walter a tá, čo sa skrýva za hubou
je Kate. Máme obväzy?“ Suzanne sa na Marka pozrela ustarostene. „Ja by som tu
niečo mala mať.“ Mark je podráždený viac, než obvykle. Nie, že by som to
nevedela pochopiť. Je predsa ranený.
Suzanne je prekvapivo dobrá v staraní sa o ranených. Dokonca
mu na ranu dala nejakú rastlinu proti infekcii a pre zastavenie krvácania
a zašila mu rany. Walter ku mne podišiel s neľahkým výrazom na tvári.
„Si v poriadku? Nič sa ti nestalo?“ „Nie. Celý čas som sa skrývala, kým
ste vy bojovali. Nedokázala som vám nijako pomôcť. Ani teraz nič nemôžem
urobiť, aj keď je Mark ranený.“ „Ty za to nemôžeš. My sme tu na to, aby sme ti
pomohli zachrániť tvoj svet. Je to veľká vec a my sme vedeli, že bude
nebezpečná. Sme tu, aby sme ťa chránili. Ty máš na starosti oveľa väčšiu vec.“ „To
nie je upokojujúce.“ „Ale je to tak. Mark by mal teraz odpočívať, ale zajtra za
ním zájdi. Poteší sa, keď bude vedieť, že sa oňho bojíš.“ Ja sa oňho nebojím!
Ale hádať sa s Waltrom tiež nie je dobrý nápad. Asi by bolo najlepšie,
keby som si teraz šla odpočinúť. Zajtra nás čaká ďalší dlhý deň.
Link na 1. kapitolu: http://jedinysen.blogspot.cz/2013/10/1.html
Link na predchádzajúcu kapitolu: http://jedinysen.blogspot.cz/2013/11/6.html
