4. kapitola

Kvôli hmle nič nevidím. Je tu iba cesta k tomu stromu. Neviem prečo, no už sa mi to nezdá zvláštne. Teda nie je mi jedno, čo sa stalo, ale keď vidím, ako sa krídla tých motýľov pomaly otvárajú, je to ako keby sa všetky problémy sveta strácali. Už neexistuje nič okrem nich. Keď sa otvorili všetky, objavili sa v strome dvere. Nemám žiadnu inú možnosť, než nimi prejsť. A robím to bez štipky pochybnosti, že robím niečo, čo by som neskôr oľutovala. Je to, ako keby som bola v hypnóze. Jednoducho nasledujem svoj cieľ.

Za tými dverami bol svet, ktorý sa zďaleka nepodobá tomu nášmu. Pod mojimi nohami bola voda. Videla som v nej plávať “zvieratá“, o ktorých som nikdy pred tým ani len nepočula. Obloha je oranžová, napriek tomu sa zdá, ako keby bola priezračná. Okolo mňa sú veci ako rastliny -  obrovské, nemajú listy a na pohľad sa zdá ako by z látky. Kamene sú rôznofarebné a vyzerajú skôr ako plyšové hračky. Stromy sú ako z bielej čokolády a na oblohe lietajú veľké obludy. Vyzerá to skôr ako právanie než lietania. Hlavne preto, lebo nemajú krídla. Blízko mňa je vodopád. Som zvedavá, čo by sa stalo, keby som tam spadla. Možno nič, ale nechcem skúšať svoje šťastie. Všade okolo mňa sú zrúcaniny budov dávno zarastené tými divnými kvetmi. Predo mnou je veľká brána. A tým veľká myslím aspoň päť krát vyššia ako ja. Je ozdobená drahokammi. Vlastne ani tie nie sú obyčajné. Vyzerajú, ako keby dýchali. Navyše z nich vychádza hudba. Je to veľmi tichá, ukľudňujúca hudba. Je to ako uspávanka. Zrazu som veľmi ospalá. Keby som mala...len...minútku na...

Zdá sa, že som naozaj zaspala. Keď som otvorila oči, bola som vo svojej obývačke na gauči. Asi to bol iba naozaj nevšedný sen. Pokiaľ ma pamäť neklame, Lizzy ma hľadala. Vlastne to mohol byť tiež sen. Ani neviem, čo bol sen a čo skutočnosť. Ono sa mi to zdalo všetko reálne. Ale mala by som ísť za Lizzy. Len aby som sa uistila, že je všetko v poriadku. „Lizzy? Si tu?“ „Áno. Veď som ti povedala, že sa idem osprchovať. Alebo sa ku mne chceš pridať?“ „Vďaka, nie.“ Kto by na to vlastne povedal áno? Možno naozaj nebol dobrý nápad zavolať ju sem.

Keď som šla do svojej izby, mala som pocit, že tu niečo nie je v poriadku. Na niečo som zabudla. No neviem, na čo. Viem, že to bolo niečo veľmi dôležité. Tak prečo si na to nedokážem spomenúť? Možno by som mala ísť spať. Dnes si na to už aj tak nespomeniem. „Keby si ma hľadala, budem v druhej kúpeľni.“ „Jasné.“ Teraz potrebujem dobrú sprchu a posteľ. Zajtra bude všetko jasnejšie.

„Myslíš si, že ti to len tak ľahko prejde? Zničím tvoj svet, Kate. Musím to urobiť. Inak ty zničíš ten môj.“ Stojí predo mnou postava celá v bielom. Nevidím jej do tváre, no zdá sa, že je to muž. „Kto ste?“ „Ja to ukončím. Nenechám ťa zabiť každého koho milujem.“ O čom to rozpráva? „Ja nechcem nikoho zabiť!“ „Možno to nechceš, lenže nakoniec to budeš musieť urobiť. Pokiaľ chceš zachrániť seba a svojich blízkych, musíš obetovať iných. „To je blbosť! Prečo by som niekoho obetovala?! Čo to má vlastne znamenať? „Sladké sny, Kate. Dúfam, že sa z nich neprebudíš.“

...On to bol sen? Chvalabohu! Prečo musím mať stále nočné mory? A prečo musia byť stále divnejšie? Asi mi len začína šibať. „Už si sa konečne zobudila?“ „Kto...“ Kto si? To som sa chcela spýtať, ale v momente keď som otvorila oči mi napadla skôr otázka ´Kde to som?´ Ležím na červenej tráve uprostred nejakého domu. Prečo by mal niekto miesto podlahy trávu? A prečo je červená? Či skôr, prečo som tu? „Pokiaľ máš nejaké otázky, nepýtaj sa ma.“ Aký milý človek. „Kde som?“ „Žiadne otázky.“ Podal mi pohár s nejakou bielou tekutinou. Nič k tomu nedodal. Ani čo mi to vlastne podal. Vôbec nič... „Tak vypiješ to konečne?!“ Prečo mám pocit, že keď odmietnem, budem nová dekorácia strechy? „Kto si?“ „Vieš vôbec, čo znamená ´žiadne otázky?´“ „Tak mi povedz, kto si.“ Pravdepodobne mi to nepovie... „Ja sa volám Kate.“ ...nič... „Ako som sa sem dostala?“ „Si otravná. Keby som to bol vedel, nikdy by som ťa sem nepriniesol!“ Ale no táák! Ty si otravnejší než ja. Nepýtam si kód od tvojho bankového účtu! „Čo som to vypila?“ „Liek proti bolesti hlavy. Cestovatelia ju mávajú často.“ Cestovatelia? „Nechápem, ale ďakujem.“ „Odvďačiť sa mi môžeš tým, že odídeš. Tvoje prítomnosť prináša len problémy.“ Nebol to náhodou on, kto ma sem priniesol? „Odídem, keď mi povieš svoje meno.“ „...Mark. Teraz vypadni.“ Ako som to už spomenula, je strašne milý.

Bola som na polceste von z jeho domu, keď sa vtom otvorili dvere a vošiel starý fúzatý muž. „Vidím, že si za už zobudila, Kate. Ja sa volám Walter.  Je mi potešením sa s tebou konečne stretnúť.“ Odkiaľ vie moje meno?! „Viem, že je veľa vecí, ktorým nerozumieš, preto by mi bolo cťou ti pomôcť v čomkoľvek, čo ti nie je jasné.“ Neviem, či mu môžem veriť, lenže on je asi jediný, kto by mi mohol v tejto chvíli pomôcť. A navyše mám pocit, že ho poznám už roky. Možno je to hlúpe, no je to tak. „Vy ma odniekiaľ poznáte?“ „Táto otázka je skôr pre teba, Kate. Budeš schopná ma spoznať aj takto?“ Čo to má vlastne znamenať? „Nemôžete mi jednoducho odpovedať na moju otázku?“ „Na niektoré odpovede ešte neprišiel čas. Nemôžem ti odpovedať, keď mi dávaš nesprávne otázky.“ Traja otravný ľudia v jednom dome. Asi sme zdolali rekord. „Tak mi aspoň povedz, kde som.“ „Toto miesto nemá meno. Už si tu predtým bola. Možno si si ale myslela, že je to iba sen. Lepšie to pochopíš, keď vyjdeš von.“ Nie že by to bola lepšia odpoveď, než tá, ktorú mi dal pred tým, no je aspoň viac zrozumiteľná.

V momente, keď som vyšla z domu, pochopila som, o čom bola reč. Je to miesto z mojich snov. Nedokážem uveriť tomu, že som sa tu znova ocitla. „Takže toto je ďalší sen? Niet divu, že sú tu divný ľudia.“  „Ty malá-!“ To bol Mark. Asi som ho naštvala. Zdá sa, že Walter ho má pod palcom, keďže po jedinom pohľade hneď sklapol. Naozaj som si ani nevšimla, že tu s nami celú dobu bol. "Žiaden sen. Skutočnosť.“ Tento Walter musí byť na hlavu, keď mi hovorí, že to čo vidím pred sebou je skutočnosť. Teda...je to môj sen, takže to ja som na hlavu. Dobré vedieť... „Nechcem Vás uraziť, ale to čo mi hovoríte je nemožné.“ „Ako sa opovažuješ rozprávať s Walterom ako s bláznom?! Keby to bolo na mne, už by som ťa odtiaľto poslal preč! Tak k nemu maj aspoň štipku úcty!“ Mark má naozaj výbušnú povahu. Nemyslela by som, že sa bude Waltera zastávať. Avšak nemá pravdu. To čo vidím musí byť iba sen. Pokiaľ nie...už by som nevedela čomu mám veriť. „To je v poriadku, Mark. Kate je tu nová. Ešte nechápe ako to tu chodí.“ To je pravda som tu nová. Nepatrím sem. „Ako sa dostanem domov?“ „Musíš si spomenúť na to, na čo si zabudla. To ťa ale dostane domov len na istý čas. Potom sa sem budeš musieť vrátiť.“ Prečo mi nikdy nedá jednoduché odpovede? „A čo ak sa sem už nechcem vrátiť?“ „Tvoj svet sa rúca. Budeš nútená vrátiť sa sem.“ „Čo to má znamenať?“ „Tvoj svet onedlho nebude existovať. Si tu, aby si ho zachránila, Kate.“ To...je nemožné. „...Klamete mi. To je jediná možnosť. Toto celé je len sen a ja sa ráno zobudím vo svojej posteli.“ „Prečo nechceš prijať skutočnosť?“ „Toto nie je skutočnosť!“ „Ale zabudla si. A nie len ty. Tvoj svet sa stráca, ako aj tvoje spomienky naň. Tí okolo teba si nespomínajú na veci, ktoré sa stali v blízkej minulosti. Nepripomína ti to niečo? Na čo si zabudla, Kate?“ Ja neviem! Nedokážem si spomenúť! ...Možno...Počkať! Elliot! Ja som zabudla na Elliota! Zabudla som na to, že mám brata! Ako sa mi to mohlo stať?! Je to predsa môj brat! Som strašná sestra. Som znova ospalá. Nedokážem otvoriť oči...ja...

Kde to som? To je...moja izba. Elliot! Kde je Elliot? Musím ho nájsť! „Mami! Oci! Kde ste?“ Vbehla som do kuchyne a tam stáli obaja moji rodičia. Zdá sa, že pripravujú raňajky. To je nezvyčajné. „Čo sa stalo, Kate?“ „Kde je Elliot?“ „Aký Elliot?“ „Váš syn! Môj brat! Kde je Elliot?!“ „Kate, si v poriadku? Ty predsa nemáš brata.“  To nemôžu myslieť vážne. Oni...zabudli? Takže je to pravda. Môj svet sa rúca.

Link na 1. kapitolu: http://jedinysen.blogspot.sk/2013/10/1.html

Link na predchádzajúcu kapitolu: http://jedinysen.blogspot.sk/2013/10/3.html

Link na ďalšiu kapitolu: http://jedinysen.blogspot.sk/2013/11/5.html

Nebudem meškať

     Najprv som si myslela, že budem so 4. kapitolou meškať, pretože mám tieto posledné dni dosť málo času na písanie. Na čo som ale nečakala bolo, že som ochorela. To vlastne znamená, že som mala čas na dopísanie kapitoli. Hurá! Teda neteším sa tomu, že som chorá, ale je to jeden zo spôsobov, ako získať čas. 
     To viedlo k tomu, že 4. kapitolu si budete môcť prečítať už zajtra. A áno, bude to znova skôr. V sobotu  znova nemám čas, takže novú kapitolu tu budete mať o deň skôr. Dúfam, že sa tešíte tak ako ja. ;)
     Váš Žolík :)

Link na 1. kapitolu knihy Jediný sen: http://jedinysen.blogspot.sk/2013/10/1.html
Link na 2. kapitolu knihy Jediný sen: http://jedinysen.blogspot.sk/2013/10/2.html
Link na 3. kapitolu knihy Jediný sen: http://jedinysen.blogspot.sk/2013/10/3.html

Príliš skoro?

     Ten nadpis sa týka tretej kapitoly. Mala som ju sem dať až v sobotu, no vtedy nebudem mať veľa času, tak som sa rozhodla na dnešok. Dúfam, že to nie je veľký problém.
     Taktiež, v poslednej dobe nemám veľa času na písanie, takže je možné, že ďalšie diely sem dám s oneskorením. Budem robiť všetko preto, aby k tomu nedošlo, ale musím sa tiež sústrediť na školu.
     Dúfam, že sa vám tretí diel páči. Možno sa už ale opakujem. Je to možné, keďže stále zabúdam na to, čo hovrím...teda v tomto prípade píšem. Tak ahoj o týždeň ;)

     Váš Žolík. :)

Línk na 1. kapitolu Jediného sna: http://jedinysen.blogspot.sk/2013/10/1.html
Link na 2. kapitolu Jediného sna: http://jedinysen.blogspot.sk/2013/10/2.html
Link na 3. kapitolu Jediného sna: http://jedinysen.blogspot.sk/2013/10/3.html

3. kapitola

Prešla ďalšia noc a s ňou ďalšie nočné mory. Už ani neviem, koľkokrát sa mi stalo to isté. Jediné, na čo dokážem myslieť, je ten odkaz.

Potrebujem nájsť niekoho, kto by mi uveril. Rodina by mi neuverila, aj keby som im včera bola povedala pravdu. Povedali, že ich prvou reakciou bolo, že zavolali políciu. No zdá sa, že už aj tam ma poznajú. Oni mi nepomôžu. A keď sa o tom dozvedeli rodičia, tiež mi prestali veriť. Hlavne po tom, ako videli, že sa mi napriek tomu listu nič nestalo. Keby bol aspoň jediný človek, ktorý by mi uveril, bolo by všetko v poriadku. Dnes je tiež škola. Možno, že keď to poviem niekomu zo svojich spolužiakov, uveria mi. A je tam aj Lizzy. Ona určite niečo vymyslí. Musím to skúsiť.

Rodičia ešte spia, takže môj brat,  Elliot, je jediný, kto je okrem mňa hore. Divné ale je, že sa správa úplne normálne. Nezdá sa, že by bol na mňa nahnevaný. „Takže ma už nenenávidíš?“  „O čom to rozprávaš? Si predsa moja najobľúbenejšia sestra na svete!“ Povedal to s takým úsmevom, ako keby sa včerajšok ani nestal. „A ty si moje najobľúbenejšie jedlo.“ „Už zase si zo mňa robíš srandu, lebo som malý. Ale keď vyrastiem, tak ťa budem môcť ochrániť pred zlými ľuďmi, pretože si najlepšia sestra!“  „Radšej zostaň navždy takýto malý a zlatý.“ Boli časy, keď sme sa nenávideli, no aj tak sme stále spolu, takže by bol nezmysel nevychádzať spolu. A keď sme sa už začali rozprávať, tak sme sa zblížili. On je jediný, ktorý mi verí a ja sa mu snažím pomôcť vo všetkých problémoch, ktoré má. Bohužiaľ, s rodičmi je to iné. Boli časy, keď sme boli ako ideálna rodina, no po tom, ako si matka našla novú prácu na nás už nemala skoro žiaden čas. Tak sme sa odcudzili. Aj otec toho už mal dosť, no matku miluje a nechce ju opustiť, aj keď naňho nemá skoro žiaden čas. No začal sa tiež báť, že ju stratí a tak začal mať depresie. Odvtedy sa o nás už nezaujíma. Ale s tým už veľa nenarobím.

Konečne som v škole. Mojím hlavným cieľom je nájsť pomoc. Musí tu byť niekto kto mi verí. Je pravda, že Elliot by mi uveril, no má päť rokov. Asi by mi nedokázal pomôcť. A myslím si, že som už aj našla toho, kto by mi pomôcť mohol. „Peter? Mohol by si mi pomôcť?“ „Kate? Je nečakané, že sa so mnou rozprávaš.“ Vlastne som sa k nemu neozvala od tretej triedy, keď mi ukradol lízatko. Je to tak trochu hlúpe, ale bolo to moje lízatko. „Áno. Ja viem. No dostala som sa do situácie, z ktorej sa bez tvojej pomoci pravdepodobne nedostanem.“ „Takže si sa rozhodla, že po deviatich rokoch potrebuješ moju súrnu pomoc. Nezdá sa ti to podozrivé?“ Potrebujem, aby mi uveril. „Pozri, keby som mala inú možnosť, určite by som nešla za niekým, kto mi ukradol lízatko!“ „Ty sa na mňa kvôli tomu ešte stále hneváš?“ „Takže sa k tomu priznávaš!“ Prečo sa na mňa pozerá pohľadom: ´Poznám jeden veľmi dobrý ústav, kde sa starajú o takých chorých, ako si ty´? „...tak čo bola tá vec, ktorú si odo mňa chcela?“ On vážne nekomentoval to, čo som mu povedala? „Môžeme sa o tom porozprávať v súkromí?“ „Poď za mnou.“ Tak teraz ma už fakt berie vážne. „Tak aký je problém?“ „Včera mi niekto poslal výstražný list.“ V duchu ho už prosím na kolenách. „Si si istá, že ten kto to poslal to myslel vážne?“ „Úplne istá. Cestou domov ma niekto prenasledoval a potom mi matka ukázala ten list.“ Zdá sa, že sa zamyslel. „A čo s tým tvoja matka urobila?“ „Myslela si, že to bol len môj žartík.“ „Zavolala si políciu?“ „Matka áno, no policajti mi už tiež neveria. V minulosti som sa s nimi trochu pohrala...“ Už zase má ten pohľad: ´Patríš na psychiatriu´. „Nie si normálna. Ktorý človek so zdravým rozumom by sa ´hral´ s políciou?“ Otravné nie je, že to povedal, ale že to povedal ako fakt. „Tak vieš, čo mám robiť, alebo nie?“ „Máš ísť na políciu. To je jasné.“ „Mám ti vyčistiť uši? Už som ti povedala, že nemôžem!“ „Mám kontakty. Bude to v poriadku.“ „...Ďakujem.“ „Veľa možností si mi nenechala.“ Vedela som, že je to len arogantný bastard.

Škola už skončila a pred triedou ma čakal Peter. Pred tým som sa nezamyslela nad dôveryhodnosťou môjho príbehu, no pravdepodobne by mi ho nikto neuveril. „Prečo mi veríš?“ Nechcela som to povedať nahlas, no nejako sa mi tie slová vykotúľali z úst. „Pretože mi hovoríš pravdu.“ Tak túto odpoveď som nečakala. Som doslova zaskočená. „To sa ma pokúšaš zbaliť?“ Bolo to mienené ako žart, no on sa začervenal. Teraz ho už neprestanem zlostiť. „O-o čom to rozprávaš?! L-len ti pomáham, pretože nemám inú možnosť.“ Tak to nie je ani zďaleka pravda. Keby chcel, mohol by ma kedykoľvek odmietnuť. „Ale no tak. Veď sám vieš, že to nie je pravý dôvod.“ „Tak chceš moju pomoc, alebo nie?“ „Fajn. Pochopila som to. Už sklapnem.“ Aspoň nateraz. Nikdy som si neuvedomila, aké zábavné je niekoho podpichovať.

Prišli sme domov. Je divné mať u seba chalana, ale pokiaľ ide o Petra, nebudú žiadne problémy. Rodičia nie sú doma, no brat by mal byť vo svojej izbe. Ja sa iba zastavím v mojej izbe, zoberiem ten list a dám mu ho. Nechcem aby tu bol o minútu viac, než je to potrebné. „Počkaj ma tu. Hneď som späť. Zatiaľ sa posaď. Len nie na ten zelený gauč. Ten je bratov. Má ho od doby, keď sa pomočoval.“ Teraz by ste mali vidieť výraz jeho tváre. Je to fakt za nezaplatenie.

Vošla som do mojej izby, no list tam nebol. Nevedela som ho nikde nájsť. Som si istá, že som si ho dala do nočného stolíka. Tak prečo tam nie je? Toto je frustrujúce! Možno mi ho zobral Elliot. Mala by som sa ho na to opýtať.

Ako som si myslela, Elliot je vo svojej izbe. „Elloit? Bol si dnes v mojej izbe?“ „Áno bol. Potreboval som ceruzku. Hneváš sa na mňa?“ „Vôbec nie, len by som chcela vedieť, či si náhodou nevidel ten list.“ „Aký list?“ On to myslí vážne? Veď o tom bola reč včera. A dnes ráno. „Ten výhražný list.“ „Veľkej sestre sa niekto vyhráža?“ Čože? Veď mi kvôli nemu včera povedal, že ma nenávidí. Je nemožné, aby na niečo také zabudol. „Včera sme sa kvôli tomu pohádali, nepamätáš sa?“ On sa na to naozaj nepamätá. Dokonca má slzy v očiach. „Ja nechcem aby sa Kate niečo stalo!“ Ale nie. Začal plakať. Toto nie je dobré. Ako mohol zabudnúť na niečo, o čom sme sa rozprávali včera? „Ono to vlastne o ničom nebolo. Prosím neplač. Nič sa mi nestane.“ „Sľubuješ?“ „Sľubujem.“ „Tak dobre. Ja už nebudem plakať. Ale tebe sa nesmie nič stať.“ Teraz nemôžem robiť nič iné, než ho objať. Keby len vedel, ako veľmi mi dokáže pomôcť len jediným slovkom. „Neboj sa o mňa. Veď vieš, že mne sa nikdy nič nestane.“ „Veď si moja sestra. Tebe sa ani nemôže nič stať!“ „Máš úplnú pravdu, maličký.“ ...Ďakujem. Za všetko.

Nech nad tým rozmýšľam akokoľvek dlho, nedokážem nájsť jediný dôvod, prečo by Elliot zabudol na včerajší deň. Ale čo je teraz dôležitejšie, keďže nemám ten list, neviem Petrovi dokázať, že mu neklamem.  „Peter? Mám tu taký menší problém. Ten list sa stratil.“ „Ako myslíš, že sa ´stratil´?“ „Neviem ho nájsť.“ Teraz mi už neuverí. „Pozrela si sa, či nie je v koši?“ Počkať! Malo by to byť: ´Takže to bol nakoniec len žartík.´ a nie: ´ Pozrela si sa, či nie je v koši?´ ...Má niečo s hlavou? Alebo je len normálne príliš dôverčivý? Ja by som si teda v takejto situácii neverila. „Nie si ty nejaký divný?“ „To skôr ty drzá.“ Nikto by mi po tom všetkom neveril. „Možno si zo všetkého robíš srandu, no mne si ešte nikdy neklamala.“ To sa dalo čakať, keď sme sa nerozprávali už dobrých pár rokov. Ja mu to nechcem povedať do tváre, pretože som na vine vlastne aj ja, takže trápne ticho prerušil on: „Akokoľvek to je, už by som mal ísť. Ty si sem na noc zavolaj nejakú kamarátku. Budeš tak vo väčšom bezpečí. Uvidíme sa zajtra.“ „Zajtra...“ Milý? Tak túto vlastnosť som od neho nečakala. Možno nie je až taký egoistický bastard, za akého som ho mala.

Ako mi to Peter poradil, zavolala som k nám Lizzy. Aspoň je schopná ma ochrániť, keby sa niečo stalo. Je malá, ale prekvapivo silná. „Som tak rada, že si si ma sem pozvala. Väčšinou som to ja, kto sa sem cez noc zakráda.“ ...Čože?! „Ty sa sem v noci zakrádaš?!“ „Nemám inú možnosť, keď ma nepozveš sama.“ To ale znamená, že ťa tu mať nechcem! „To je jedno. Pokiaľ ide o teba, nedokážem sa na teba hnevať.“ A je to pravda. Vďaka jej roztomilému vzhľadu jej prejde všetko. Ani ja mu neodolám. „Ďakujem tiii! A kde budem spať?“ „V mojej izbe. Predpokladám, že vieš, kde ju nájdeš. Ja ešte musím skontrolovať poštovú schránku.“ „Jasné. Vďakaaaaa!“

Možno som tú schránku nemala nikdy otvoriť. Možno by sa to bolo skončilo lepšie, vo vnútri totiž bol vhodený niekoho starý plesnivý sendvič. Nechutné! No bolo tam okrem neho aj niečo iné. Ďalší list. Prečo musel prísť práve teraz?  Vlastne prečo musel vôbec prísť? Tento krát je v ňom napísané:

„Už sa to začalo. Všimla si si to?
Moja drahá Kate, teraz mi už neutečieš.“

Len sa mi to zdá, alebo je naozaj každý list čoraz strašidelnejší?  Toto musí skončiť. Keď to neskončí, neviem ako to pre mňa dopadne.

Keď som sa vrátila do domu, stalo sa niečo, o čom by sa mi ani nesnívalo. Uprostred obývačky som totiž mala strom. A nie len nejaký polmetrový izbový stromček na okrasu. Toto bol strom až po strop a jeho korene vychádzali zo zeme. Čo vlastne znamená, že nám zdemoloval podlahu. Čo je ešte divnejšie, bol so strom, na ktorom rástli motýle. Motýle! A nie malé zlaté motýliky, ale poriadne veľké obludy. Boli síce nádherné, no človek sa jednoducho musí diviť, čo môžu také veci jesť. Vlastne sa skôr divý, ako môže mať v obývačke strom na ktorom rastú motýle, ale ja som zvláštny prípad. „Kate? Kde si?“ To je Lizzy. Pravdepodobne sa jej zdá divné, že som sa ešte stále nevrátila. „V obývačke pri strome na ktorom rastú motýle.“ Tak to znelo šialene aj pre mňa. „Kate? Odpovedz mi.“ Veď som jej práve odpovedala. To ma nepočula? Radšej by som mala ísť za ňou. „Som tu, Lizzy.“ „Kate? Kate! Ozvi sa mi!“ Veď stojím práve pred ňou. „Elliot! Nevidel si Kate?“ „Nemala byť s tebou?“ Veď som tu! Prečo ma nevidíte?! „Niekam odišla a nevrátila sa.“ Som pred vami! Pozrite sa na mňa! Prosím, neodchádzajte. Kam idete? Prečo sa odo mňa vzdiaľujete? A ako to, že za vami nemôžem ísť? Pomaly prestávam vidieť. Je tu strašná hmla. No to je nemožné. Som predsa vo svojom dome! Čo sa to tu deje?!

Link na 1. kapitolu: http://jedinysen.blogspot.sk/2013/10/1.html

Link na predchádzajúcu kapitolu: http://jedinysen.blogspot.sk/2013/10/2.html
Link na ďalšiu kapitolu: http://jedinysen.blogspot.sk/2013/10/4.html

Už tu mám aj druhú ;)

     Neviem, čo ste od tejto kapitoli čakali, no tu sa sranda končí. Ešte stále neviete, o čom je v tejto knihe vlastne reč, tak vám to chcem trošku priblížiť.
     Pokiaľ ide o základné informácie, je to fantasy kniha. Tým, ktorý od toho čakali niečo iné sa ospravedlňujem, no nehodlám to zmeniť.
     Taktiež ste si mohli všimnúť, že neopisujem výzor postáv. Je to preto, lebo keď čitam knihy, väčšinou mi lezie na nervy, keď opíšu nejakú postavu úplne inak, než so si ju predstavovala. Tak som sa rozhodla, že výzor postáv vo svojej knihe neopíšem. Každý si môže vybrať ako by podľa neho mala určitá postava vyzerať. Uvedomujem si, že to nevyhovuje každému a tak keby z toho boli veľké problémi, môžem do ďalších kapitol vsunúť aj ich vonkajšiu charakteristiku.
     Pokiaľ ide o to, čo sa bude diať ďalej, prezradím vám, že v 3. kapitole bude nová postava. To ste už ale pravdepodobne tušili, keďže teraz je tu ešte primálo postáv na to, aby sa tento píbeh mohol nazývať knihou. Taktiež sa tu začnú diať veci, ktoré konečne vedú k jadru knihy. Tu zistíte, či sa vám táto kniha páči, alebo nie.
     Ďalej by ste mali vedieť, že to bude čím ďalej, tým vážnejšie. Teda aspoň pokiaľ ide o Katin pohľad na nadchádzajúce udalosti. Trochu zvážnie, no nie až natoľko, že by sa zmenila od základov. Možno sa skôr zmení váš pohľad na ňu.
     Nakoniec vám  všetkým ďakujem, že ste prečítali 2. kapitolu mojej knihy. Je to od vás naozaj milé. A pokiaľ máte akékoľvek poznámky či už k deju knihy, alebo štýlu môjho písania, prosím, povedzte mi ich. Tým sa len učím, ako písať lepšie. 
     Dúfam, že počkáte ďalší týždeň na vydanie 3. kapitoly Jediného sna. To by ma naozaj potešilo.

Váš Žolík :)

Link na 1. kapitolu knihy Jediný sen: http://jedinysen.blogspot.sk/2013/10/1.html
Link na 2. kapitolu knihy Jediný sen: http://jedinysen.blogspot.sk/2013/10/2.html

2.kapitola

Rána nie sú práve mojimi obľúbenými časťami dňa, no neskôr je to už oveľa ľahšie. Hlavne, keď začnem rozmýšľať nad blbosťami, ako napríklad ´Čo by sa stalo, keby som šla na ihrisko a zakričala: ´V mojej skrini sa ukrýva Brad Pitt´ alebo ´Keby som so vetracej šachty školy vopchala skunka, mysleli by si, že ide o teroristický útok?´ Niekedy ma napadnú aj veci ako ´Mám si dnes obliecť tričko Hanny Montany a ísť na koncert Rolling Stones?´ Ale tieto sú iba moje ´dočasné stavy mysle´. Teda väčšinou. Pravda, už som párkrát učiteľovi povedala, že verím v to, že jeden deň príde invázia mimozemšťanov. To bolo odo mňa dosť hlúpe, keďže som potom o tom musela napísať esej. To ma ale neodradilo a teraz je polovica našej triedy v krúžku vítacom mimozemské civilizácie. Som na seba tak strašne hrdá.

No neberte ma zle, takéto veci totiž nerobím každý deň. Napríklad na dnes nemám pripravené nič. Nanešťastie som ale nebola pripravená ani na Lizzy. Tá je tak trochu ako ja, ibaže ona robí veci vo veľkom. Čo je ešte horšie, každý deň mi pripraví nejaké ´prekvapenie´, ktoré väčšinou nejde podľa jej plánov. Raz prišla ku mne a zozadu ma objala. To by nebol problém, keby nemala ruky natreté lepidlom. Po tomto incidente sme skoro celý deň stáli v ošetrovni. To bol ale iba jeden z jej malých žartíkov. Jediné šťastie je, že je taká hlučná, že ju môžete počuť na sto metrov. „Kaaate!“ Ako môže byť také malé dievča také hlučné? „Ahoj Elizabeth.“ „Už som ti asi tisíc krát povedala, nech má tak nevoláš! Volám sa Lizzy! Lizzy!“ Ja viem, ale si taká roztomilá, keď si nahnevaná. „Jasné. Takže čo si si na dnes pripravila?“ „Si ku mne taká zlááá!“ Nie. To je iba prirodzená reakcia. „Tak prepáč. Raz za čas vieš byť naozaj aj normálna.“ „Naozaj si to o mne myslíš?“ Jej oči žiaria ako horiaci obchod s rybami. Tak strašne roztomilé. Lenže to sa zmenilo v momente, keď som vstúpila do triedy. V strope bola totiž obrovská diera. Nemusím veľa rozmýšľať nad tým, koho to bol nápad. „Čo mi na to povieš, Lizzy?“ „Ja som to  nebola! Naozaj nie!“ Neviem, či v tejto situácii môžem povedať ´našťastie´, ale už som si na takéto veci zvykla. „Ako to, že ti na tieto veci nikdy nič nepovedia?“ „Pretože mi to ocko preplatí. A mimochodom, tento krát to bola náhoda. Robila som chemický pokus.“ Tak to veľa vysvetľuje. Možno na  to Lizzy nevyzerá, no je najchytrejšia z celej našej školy. Práve preto jej dávajú kľúče od laboratória, aby mohla robiť individuálne pokusy. Jediný jej problém je jej divný zmysel pre humor. „Na druhú stranu to už aspoň nie je bazén.“ „To bolo zábavné“ To bolo hlavne divné. „Fakt neviem, ktorá časť z toho bola zábavná.“ „Tá, v ktorej si si v ňom začala umývať vlasy.“ To...sa mohlo stať. Už sa na to vôbec nepamätám. Ale pokiaľ ide o mňa, všetko je možné. „Hneváš sa na mňa?“ Pozerá sa na mňa je veľmi účinnými psími očami. Ako by sa na ňu ktokoľvek dokázal hnevať? „Veď vieš, že nie. Ale dávaj si pozor. Tieto veci ti neprejdú donekonečna.“ „Ty sa o mňa bojíš? Mám ťa tak strašne rada.“ Asi som ju niečím urobila šťastnou. Je to jednoducho môj miláčik.

Škola ale našťastie netrvá celý deň a tak sa skončila aj dnes. Som na ceste domov, no mám divný pocit, že ma niekto sleduje. No nech sa obzerám akokoľvek, nikoho nevidím. Mám z toho zimomriavky. Počkať! Videla som niečo! Ale bol to iba tieň. A bolo to len na chvíľku, takže je možné, že sa mi to len zdalo. V istých situáciách dokážem byť veľmi paranoidná. Možno by bol dobrý nápad obmedziť sladkosti. Asi mi už lezú na mozog.

Konečne som prišla domov, no nepríjemnosti neprestali. Väčšinou so svojou rodinou nie som, no tento krát ma v momente, keď som vstúpila do domu ma vítali ma chladné pohľady od rodičov a brata. Potom mi matka povedala: „Už mám tých tvojich žartíkov akurát dosť!“ „O čom je reč?“ „Ty vieš veľmi dobre o čo ide! Ten výhražný list, ktorý si si napísala! Najprv sme sa o teba báli, tak sme zavolali políciu, no zdá sa, že takéto žartíky si robila aj v minulosti. Už ti neveria. A úprimne, ani ja ti už neverím. Už nie si trojročné decko! Mala by si vedieť, že tieto tvoje žartíky robia každému len problémy!“  Výhražný list? Niekto mi napísal výhražný list? Kto by mi niečo také robil? Nahnevala som už dosť ľudí, no nie až natoľko, aby to viedlo k vyhrážaniu. „Ja som ten list nenapísala! Prisahám! Niečo také by som neurobila ani ja!“ „Lenže to isté si mi povedala aj pred tým. Ako ti mám veriť?“ Si predsa moja matka. Vieš veľmi dobre, že toto by som neurobila. Nie tebe. Tak prečo mi neveríš? Možno je to tak lepšie. Aspoň sa o mňa nebojíš. Ale nečakala som to od teba. „Máš pravdu. Bol to iba žart. Prepáč, že som ťa vystrašila. Vrátiš mi ten list?“ „Nenávidím ťa!“ To mi povedal brat. Hneď po tom odbehol do svojej izby. No prečo ma jeho slová tak strašne boleli? „Tu máš svoj list. A nemysli si, že ti to len tak prejde! Vieš si predstaviť, ako veľmi sme sa o teba báli? Máš do konca roka zaracha!“ To si si ani nevšimla, že ti klamem? Nevidíš, že mi svojimi slovami ubližuješ ešte viac? „Rozumiem.“

Vošla som do svojej izby. Matka si nevšimla, že sa správam divne. Bola dosť nahnevaná, no má pri sebe otca. Nejako sa to vyrieši. Teraz tu ale mám ten list. Je na ňom napísané:

„Zobrala si mi môj svet, Kate. Teraz ti ja vezmem ten tvoj.“

Je to strašidelné. A kvôli tomu, že som tvrdohlavá a nepovedala som rodičom pravdu z toho môžem mať veľké problémy. Som dosť hlúpa, že? Potrebujem pomoc. No zdá sa, že som odmietla pomoc aj tých, ktorý mi ju poskytnúť mohli. Čo s tým urobím teraz?

Link na 1. kapitolu: http://jedinysen.blogspot.sk/2013/10/1.html
Link na ďalšiu kapitolu: http://jedinysen.blogspot.sk/2013/10/3.html

Len sa nudím :P

     Takže dnes som sa pre zmenu učila a predstavte si, čo som nenašla vo svojom zošite slovenčiny. Umelecký opis zimy. Napísala som ho dosť dávno, no ešte by sa dal použiť. A možno s ním aj pomôžem tým, čo neznášajú slohy a potrebujú inšpiráciu na vlastnú domácu. Tak tu to máte. ;)

Poznáte ten pocit, keď máte pod nohami biele rúcho snehu? Ten studený, no príjemný pocit, ktorý vám oznamuje: „Zima už prišla.

Je to nádherné, že? A hlavne v noci. Trblietavý mesiac ma volá von, aby som na oblohe mohla vidieť lúku posiatu malými svetielkami, každé inej veľkosti. Vtedy okolo mňa začnú tancovať maličké snehové vločky. Je to ako by samotné hviezdy padali k mojim nohám.

Stromy tíško spia. Nevydajú ani hlások. Asi potrebujú dlhý odpočinok po tom, ako celý rok pracovali. Ony nie sú žiadny leňosi. No určite by sa potešili, keby videli túto krásu.

Jazero sa premenilo na lesklé sklo. Keby nebolo prikryté, odrážalo by celý nočný svet. Bolo by na ňom vidieť malé, no o to krajšie svetlušky. Zvláštne na nich je, že sa hýbu veľmi pomaly. Vlastne im to trvá celú noc. Asi sú už unavené, keďže robia každú noc to isté. No niekedy ich nie je vidieť. Plávajú no oblohe, no nevidieť ich. Je to veľká škoda. Pohľad na ne je totiž jedinečný, aj keď sú stále rovnaké.

Vietor ma cez zimu neobjíma. Možno je to tak lepšie. Síce je veľmi prítulný, dokáže byť aj drsný. Počas jesene dokonca kradne ľuďom klobúky. Nie je to veľmi príjemné. Vlastne je tak trochu lepšie, že teraz nerobí neplechy.

No teraz je tu chladno. Aj vietor sa bojí zimy. A nie je zďaleka jediný. Ani zvieratká ju nemajú rady. Je to zvláštne. Zima nie je strašidelná. No pre ne je tu cez zimu príliš chladno a ony utečú.

Zimu tak trochu ľutujem, no i obdivujem. Je krásna. Pravdepodobne sa už čoskoro odsťahuje, no to nevadí, keďže sa o rok znova vráti. Potom ju budem môcť zas vidieť. Už sa jej neviem dočkať. A čo vy?

     Je to dosť krátke, no mne to vyšlo na jednu A4-ku, takže by to nemalo byť až také hrozné. Teda hrozné to môže byť. Ešte som to nikomu neukázala, takže neviem, či to vôbec stálo za to sem dať. Ale dúfam, že sa vám to aspoň trochu páči. :)

Váš Žolík. :)

Link na 1. kapitolu knihy Jediný sen: http://jedinysen.blogspot.sk/2013/10/1.html

Pre Dyarose ;)

Tento príspevok je venovaný Dyarose, ktorá ma podporovala v tých najťažších chvýľach môjho života. Viem, že som niekedy otravná a dotieravá, ale napriek tomu si stála pri mne pri každom mojom probléme. Neviem si predstaviť nikoho iného, kto by pre mňa urobil toľko, ako ty. Práve preto som ti napísala tento príbeh. Nie je síce úplne reálny, ale sú v ňom všetky moje pocity. Dúfam, že sa ti to bude páčiť. :)


TENTO PRÍBEH NIE JE SÚČASŤOU KNIHY JEDINÝ SEN!

     Stále hľadám niekoho, kto by mi dokázal pomôcť. Stále hľadám niekoho, kto by pochopil moje pocity. Na svete je veľa ľudí, no napriek tomu sa stále cítim sama. Nájdem raz tú osobu, ktorú hľadám?
     Dnes je deň, ako každý iný. Ráno som sa zobudila, obliekla, naraňajkovala, umyla si zuby a vyrazila do školy. Ešte ani tam sa nestalo nič, čo by vzbudilo moju pozornosť. Učitelia rozprávali o veciach, z ktorých som nepočula ani slovo, pretože som celý čas rozmýšľala nad tým, čo budem mať na obed. Moji spolužiaci sa smejú na tom, ako šikanovali jedného chalana z nižšieho ročníka. Ja nie som veľmi spoločenská, takže nemám žiadnych priateľov a s nikým som sa nerozprávala. Je to jednoducho rovnaké, ako každý iný deň. Teda okrem jednej veci. Dnes má do našej triedy príjsť nová spolužiačka. Ešte sa tu neobjavila, takže nemám tušenie aká bude. Ale asi bude taká, ako všetci ostatný. 
     Ako keby naschvál, práve deď som nad tým rozmýšľala, vošla do triedy. Nevyzeralo to tak, že sa akokoľvek líši od ostatných. Bude to iba ďalšia do počtu. No niečo je na nej aj tak divné. Konkrétne to, že ide smerom ku mne. Je nová, takže asi nevie komu sa má vyhýbať. "Ahoj. Ja som Dya. Som tu nová a ešte tu nikoho nepoznám. Mohly by sme byť kamarátky?" Pohľady celej triedy sú fixované na nás. Je to veľmi nepohodlné. "Ver mi, nechceš byť moja kamarátka." "Ja si to nemyslím" Je veľmi tvrdohlavá. "Fajn. Rob si čo chceš." "Takže ako sa voláš ty?" "To ti môže byť akurát tak jedno." "Mne to ale jedno nie je." Na toto dievča jednoducho nemám trpezlivosť. "Kedy ti dojde, že mi dve nikdy kamarátky nebudeme?!" "Asi nikdy. Tak ako sa voláš?" ...Možno, že keď jej nebudem odpovedať, nechá ma na pokoji.
     Prišla obedová prestávka, no toho otravného dievčaťa som sa ešte stále nezbavila. "Hej! Počkaj ma! Chcem sa ťa opýtať, či by sme spolu nemohli obedovať." "Nie, vďaka." "Ale no tak. Venuj mi aspoň trochu svojho času." Prečo by som to robila? Je fakt otravná. Čo odo mňa chce? Už si mohla všimnúť, že nie som ten typ človeka, s kým sa chce kamarátiť. "Prečo za mnou stále chodíš?" "Už som ti to predsa povedala. Chcem byť tvoja kamarátka." "A prečo? Nestojím ti za to!" "Pretože nechcem, aby si bola sama. Nie je to dobrý pocit." "Pre mňa je to vynikajúci pocit." "Naozaj to tak cítiš? Si šťastná, keď sa nemáš komu zdôveriť a keď okolo teba nikto nie je, keď potrebuješ pomoc?" Veď vieš, že nie. Ale určite by si ma opustila ako každý iný. "Nemám záujem." "Nemôžem ťa nútiť do niečoho, čo nechceš. Ale keď sa budeš chcieť niekomu zdôveriť, alebo keď sa budeš chcieť s niekým jednoducho porozprávať, budem tu. Nech to už bude trvať akokoľvek dlho." Prečo jej začínam veriť každé slovo? Ako to, že vie presne ako sa cítim? Možno som sa v nej mýlila. Možno mám nakoniec aj ja šancu nebyť sama. "...Megan." "Prosím?" "Volám sa Megan."
     Možno nie som sama. Možno potrebujem len niekoho, kto by mi otvoril oči. A možno, len možno, v nej konečne nájdem osobu, ktorú som celý ten čas hľadala. Dúfam, že budeme priateľky ešte veľmi dlhú dobu, Dya. To je to, po čom túžim najviac.

Takže dúfam, že sa vm to všetkým páčilo. A hlavne tebe, Dya. :)

Tvoj Žolík. :)

Link na blog Dyarose: http://reginadianna.blogspot.sk/
Link na 1. kapitolu knihy Jediný sen: http://jedinysen.blogspot.sk/2013/10/1.html

1.kapitola napísaná :)

    Tak konečne som sem dala prvú kapitolu mojej knihy. Pokiaľ pôjde všetko podľa plánu, ďalšia kapitola tu bude presne o týždeň. Pokiaľ nepríde nejaká prírodná katastrofa, alebo keď našu planétu nenapadnú mimozemšťania. To je ale málo pravdepodobné.
    Hlavná postava sa volá Kate Tylerová. To je jednoducho preto, lebo milujem anglicke mena :P. A keby sa o to niekto zaujímal, meno knihy je Jediný sen. Tak isto, ako meno blogu.
    Nakoniec ďakujem každému, kto sa na môj blog aspoň pozrel. Už to je pre mňa veľká výhra. :) Dúfam, že vám týmto blogom prinesiem pár pekných chvýľ.

Váš Žolík. :)

Link na 1. kapitolu: http://jedinysen.blogspot.sk/2013/10/1.html

1. kapitola

„Súkromné! Nečítať!“ Tieto dve slová dokážu ľudskú zvedavosť pozdvihnúť na takú úroveň, že jej priemerný človek jednoducho nedokáže odolať. Takže keby predo mnou len tak náhodou ležal denník s takýmto nápisom, bolo by fyzicky nemožné neprečítať jeho obsah. Nanešťastie, práve v takejto situácii práve som. Normálne sa o súkromné záležitosti iných ľudí nestarám, ale aj ja mám svoje limity. A tak som s rozhodnutím tento krát neposlúchnuť zdravý rozum zobrala do rúk denník, ktorý mi mohol navždy zmeniť život. Otvorila som tento zázračný predmet, ktorý mi bol darovaný rovno z nebies a zistila, že je úplne ale absolútne...prázdny. Tak to nebolo to, čo som čakala. Ale je to vlastne jedno. Dnes ma čakajú oveľa dôležitejšie veci, než nejaký prázdny denník. V tento krásny deň ma totiž čaká tá najhoršia vec, ktorá v živote sa človeka môže vyskytnúť. Šalát mojej matky. Keď si naozaj myslíte, že na šaláte sa nič pokaziť nedá, ešte ste pravdepodobne nejedli ten jej. V tieto dni si každý člen našej rodiny pred obedom radšej dá pizzu. Teda pokiaľ sa nepripraví o tento únik rozmýšľaním, či otvoriť prázdny denník. Keďže už nemám čas dať si pizzu, budem dnes nútená spať s prázdnym bruchom. Je to jednoducho úžasné. Lenže to nie je jediný problém, ktorý ma dnes čaká. Vlastne ten druhý stojí práve predo mnou. Moja učiteľka histórie.

 „Slečna Tylerová, musím sa s Vami porozprávať o Vašom prospechu.“ Tak táto veta by dokázala dostať na kolená aj toho najdrsnejšieho chlapa. „Je tu nejaký problém, Pani učiteľka?“ V tomto momente by som urobila čokoľvek, aby som bola niekde inde. Pokojne by som aj tancovala polonahá na streche supermarketu, len aby som sa vyhla tejto situácii. „V poslednej dobe sa Vám zhoršujú známky. Z niektorých predmetov až o dva stupne. Nerada Vás na to upozorňujem, ale nemôžem to ani prehliadať.“ Tak kde je ten supermarket? „Je mi to strašne ľúto. Je to iba dočasné. Budem sa snažiť si známky opraviť.“ „Tak v to dúfam. Pretože ak nie, budem nútená sa porozprávať s Vašimi rodičmi.“ Prečo sa práve cítim, ako keby ma prešiel vlak a potom by som dostala lopatou po hlave od spievajúcej opice? „Budem sa snažiť, aby k ničomu takému nedošlo.“ „V tom prípade môžete ísť.“ Mám pocit, že mi niekto kričí ´Bež, Forest! Bež!´ Lenže spomínate si ešte na fakt, že dnes máme na obed šalát? Pretože ja som na to už úplne zabudla. Táto chyba ma teraz môže stáť život. Na otázku ´Chceš si dať obed?´ som totiž bez rozmyslenia povedala ´Jasné, prečo nie?´ Niet divu, že sa na mňa otec s bratom pozreli, ako keby som vyhrala olympiádu. Takže teraz som v situácii ´Prežiť, či neprežiť?´ Jej šalát vyzerá na pohľad veľmi dobre. Vlaste vyzerá, ako keby sa naozaj dal zjesť. To až jeho chuť je neznesiteľná. Predstavte si, že jete mierne ohorené fúzy s trochou mlieka a kečupu. Tak práve taký je mamin šalát. Teraz už viete, do čoho som sa práve dostala. Po tom, ako som pätnásty krát skoro omdlela prišiel čas vyvenčiť môjho psa. Samozrejme, ani tento môj plán neskončil úspechom. Zdá sa totiž, že môj pes má veľmi rád spoločnosť. To vlastne znamená, že všetky psi z okolia šli za nami. Dúfam, že chápete, aký môže byť pochod so sprievodom psov. Problém začal, keď som si všimla, že je ich už skoro dvadsať. A že pred nami stojí fena. Teraz vám už z vlastnej skúsenosti môžem povedať, ako sa cíti človek podupaný smečkou psov. Verte mi, nie je to príjemný pocit. Ale našťastie, teraz je už večer a ja sa mám možnosť pokojne vyspať.

Večer je moja najobľúbenejšia časť dňa. Stále mám totiž pocit, ako keby pri mne niekto stál. Ako keby ma niekto pozoroval a staral sa o mňa. Niekomu sa to môže zdať tak trochu strašidelné, no mňa to ukľudňuje. Cítim sa v bezpečí až kým nezaspím. Vtedy totiž mávam nočné mory. Každý večer sú o niečom inom, no stále som v nich na tom istom mieste. Je to tam na prvý pohľad krásne, no v skutočnosti je to miesto ľútostí. Sú v ňom všetky moje neúspechy, chyby a sklamania z minulosti. Keď som tam, prežívam všetky moje bolesti odznova. Núti ma to nenávidieť samú seba. Nedokážem sa toho pocitu striasť ani  po zobudení. Trvá mi chvíľu, kým si uvedomím, že je to celé už dávno za mnou.

 Minulosť sa už stala a nikto ju nedokáže napraviť, aj keby si to prial nadovšetko na svete. Naše chyby nás robia kým sme. A navyše moja minulosť nepozostáva len z mojich chýb. Boli v nej aj krásne chvíle. Práve na to nesmiem nikdy zabudnúť.

Link na ďalšiu kapitolu: http://jedinysen.blogspot.sk/2013/10/2.html

Prvý príspevok :)

    Tak konečne mám vlastný blog. Aby som vám povedala pravdu, nemám tušenie, ako sa čo nastavuje a ako sa s čím narába. Ale je to môj prvý pokus. 
    Tento blog by som rada zasvetila mojej knihe. Od malička rada píšem a toto je moja príležitosť ukázať svoj svet iným. Možno to nebude ako od profesionála a možno to nebude perfektné, no písanie je pre mňa dôležité. Preto vás prosím o to, aby ste so mnou boli trpezliví. A pokiaľ by ste mi mohli pomôcť s mojimi začiatkami, bola by som vám vďačná.
    Takže nateraz toľko. Ešte tu musím nastaviť dobrých pár vecí. Ďakujem každému, kto si dal tú námahu, aby sa zastavil pri mojom blogu.

    Váš Žolík. :)