7. kapitola

„Pohni  sa, alebo nikdy nedôjdeme do cieľa.“ Aký krásny deň a aký otravný Mark. „Robím čo môže. Šlo by to ale rýchlejšie, keby si si nedoniesol toľko vecí a nepovešal ich na mňa.“ „Sú to veci nutné  na prežitie.“ „To ti už po tej studenej sprche neverím. Dala vy som ruku do ohňa za to, že si si tieto veci zobrala iba preto, aby si mi sťažoval cestovanie.“ „Aj to je možné.“ Ja som to vedela! Už nikdy mu s ničím nepomôžem. „Nehádajte sa tam vzadu. Cesta je dlhá a nebezpečná. Nepotrebujeme vzbudiť pozornosť nikoho a ničoho, čo by nás mohlo spomaliť.“ Walter má pravdu. Ale aj tak Marka nenávidím. Ako tak nad tým premýšľam, nikdy som sa ich neopýtala, kam vlastne ideme. Je to odo mňa dosť hlúpe, ja viem. „Kam ideme?“ „Ideme za jediným človekom, ktorý ti môže pomôcť...alebo ťa odsúdiť k smrti.“ Nikdy som si nemyslela, že mi Walter bude naháňať strach. Mýlila som sa. Všetko je možné. „O-odsúdiť k smrti? Prosím, povedz, že je to len nejaká metafora.“ „Bohužiaľ nie. Ale nemusíš sa báť. Som si istý, že to dokážeš.“ „A pokiaľ nie?“ „Tak ťa ochránim. To je sľub.“ Po jeho slovách sa cítim trocha lepšie. „So mnou nepočítaj.“ Prišla som na to, že Mark dokáže skaziť moju náladu aj jedinou vetou. Lenže hádať sa s ním nemá cenu. Aj tak vyhrá on...

Zrazu sme z diaľky uvideli postavu. Bežala smerom k nám a niečo kričala. „Strážcovia.“ Mark povedal to jediné slovo a hneď boli on aj Walter v pozore. „Čo sú strážcovia?“ „Buď ticho a ukry sa medzi hubami.“ Ešte stále som si nezvykla na to, že sú tu huby väčšie než ja. „Priprav sa!“ Walter kričal na Marka a ten vybral z jednej tašky nôž. Waltrovi podal luk a šípy. Čo sa to deje?! Tá postava sa čoraz viac blíži k miestu, kde sme my. Walter sa skryl za stredne veľkým kameňom a Mark sa pripravil na boj. Zrazu sme za ňou spozorovali niečo veľmi zvláštne a pravdepodobne nebezpečné. Vyzeralo to ako pes, no bolo to veľké ako človek. Nemal na tele srsť a tak mu bolo vidieť svaly. Mal ich obrovské. Pokiaľ je toto ten strážca a napadne nás, máme veľký problém. Mark kričal na postavu ženy, aby strážcu nasmerovala k nemu. Ona ale nebola taká rýchla a strážca po nej chňapol zubami. Než sa mu čokoľvek podarilo, Walter vytiahol šíp a nesmeroval ho na strážcovu sánku. Ten sa od bolesti na chvíľku zastavil. Bolo to dosť času na to, aby žena vyskočila na stredne veľkú hubu a z nej vyliezla na strom.  Prečo mňa nenapadlo vyliezť na strom? To je teraz jedno. Strážca začal zúriť, keď pocítil tú bolesť. Namieril si to rovno na Waltera, no Mark mu vošiel do cesty a uštedril mu dosť hlboký rez pozdĺž boku. To ale beštiu nezastavilo. Zaútočila na Marka a ten sa len o vlások vyhol jej pazúrom. Po tom prišiel rad na Waltra. Vystrelil šíp smerujúci k strážcovmu oku, no minul. Síce to bolo len o kúsok, strážcom to ale nepohlo. Opäť zaútočil a tento krát sa tomu už Mark nemohol úplne vyhnúť. Zranil ho od hrudi až k nohám a on začal krvácať. Bola to dosť hlboká rana. Boj sa ale neskončil. Keď žena uvidela, že sme v beznádejnej situácii, zoskočila zo stromu a prilákala k sebe strážcu. Ten sa k nej rozbehol, no žena mu hodilo do cesty fľašku s kyselinou. Tomu už ranené zviera neuniklo. Teraz ležalo nehybne na zemi. Ešte dýchalo. Žena k nemu podišla a vrazila mu dýku do krku.

„Volám sa Suzanne. Teší ma.“ To je teda predstavenie. „Som Mark. Starec je Walter a tá, čo sa skrýva za hubou je Kate. Máme obväzy?“ Suzanne sa na Marka pozrela ustarostene. „Ja by som tu niečo mala mať.“ Mark je podráždený viac, než obvykle. Nie, že by som to nevedela pochopiť. Je predsa ranený.  Suzanne je prekvapivo dobrá v staraní sa o ranených. Dokonca mu na ranu dala nejakú rastlinu proti infekcii a pre zastavenie krvácania a zašila mu rany. Walter ku mne podišiel s neľahkým výrazom na tvári. „Si v poriadku? Nič sa ti nestalo?“ „Nie. Celý čas som sa skrývala, kým ste vy bojovali. Nedokázala som vám nijako pomôcť. Ani teraz nič nemôžem urobiť, aj keď je Mark ranený.“ „Ty za to nemôžeš. My sme tu na to, aby sme ti pomohli zachrániť tvoj svet. Je to veľká vec a my sme vedeli, že bude nebezpečná. Sme tu, aby sme ťa chránili. Ty máš na starosti oveľa väčšiu vec.“ „To nie je upokojujúce.“ „Ale je to tak. Mark by mal teraz odpočívať, ale zajtra za ním zájdi. Poteší sa, keď bude vedieť, že sa oňho bojíš.“ Ja sa oňho nebojím! Ale hádať sa s Waltrom tiež nie je dobrý nápad. Asi by bolo najlepšie, keby som si teraz šla odpočinúť. Zajtra nás čaká ďalší dlhý deň.

Link na 1. kapitolu: http://jedinysen.blogspot.cz/2013/10/1.html
Link na predchádzajúcu kapitolu: http://jedinysen.blogspot.cz/2013/11/6.html

 6. kapitola

     Keď som dnes šla do školy, stala sa mi veľmi zvláštna vec. "Musíme sa porozprávať." Môj drahý nepriateľ stál predo mnou a povedal mi tú najznepokojujúcu vetu na svete. "Čo odo mňa chceš?" "Je pár vecí, o ktorých sa chcem presvedšiť. Napríklad pamätáš sa na tie listy?" Listy? Aké listy? Nerozprávame sa deväť rokov a prvá vec, ktorú mi povie je toto? "O čom to rozprávaš? Alebo si sa už konečne zbláznil?" "Ty si ale musíš spomenúť! Ani ja som sa zo začiatku na nič nepamätal, ale keď stále som cítil, že som na niečo zabudol. Keď som sa na to sústredil, spomenul som si. Dostala si výhražný list a myslím si, že práve to bolo dôvodom prečo sa toto všetko deje. Musíš si spomenúť na to, čo v ňom bolo napísané." To má byť nejaký divný druh humoru? "Pozri, nemám najmenšie tušenie čo chceš týmito rečičkami docieliť, ale takúto veľkú blbosť som ešte v živote nepočula." "Ale ani ty nevieš presne, čo sa za týchto pár dní stalo, však?" ...má pravdu. No to ešte neznamená, že mu verím. Tento jeho príbeh je uveriteľný asi ako to, že strýko nenosí parochňu. "Poď za mnou. Niečo ti ukážem." Váham, či mám nasledovať očividne pometeného človeka boh-vie-kam, no nakoniec asi nemám inú možnosť.
     Došli sme k starej knižnici. "Vidíš to?" Čo mám vidieť na knižnici? "Tú knižnicu? Áno. Prečo sa na ňu vlastne mám pozerať?" "Uvidíš." To fakt všetko vysvetľuje. Peter už začína rozprávať ako Wallter...Počkať! Walter? Ja nepoznám žiadneho Waltera. Alebo áno? "Necítim sa dobre..." Na knižnici vidím divné listy. doslova z nej rastú. Začínajú žiariť. Sú veľmi svetlé. Až ma z toho začínajú bolieť oči. "Vracajú sa ti spomienky. Teraz ti bude istú dobu zle, no potom ťa to prejde." V hlave sa mi objavujú mená ako Lizzy, Walter, Elliot, či Mark. Čo to má znamenať? Hlava mi ide puknúť od bolesti. Neviem či to vydržím. Pomaly prestávam myslieť úplne. Je to ako keby som zaspávala...
     "Kate!" Mám pocit, ako keby mojou hlavou prešla guľka. "Kate!" Vlastne ani nie jedna. "Kate!" Je to hrozný pocit. "Pokiaľ sa neprebudíš, polejem ťa studenou vodou." Myslím si, že mnou niekto trasie. A asi mi práve dal facku. Kto môže byť taký krutý? "Ako chceš." Je to straš-- "Ááá!!!" Celým mojim telom prešla nejaká veľmi studená tekutina. Čo to má znamenať?! "Ja som ti povedal, nech sa zobudíš." "Spala som! Ako som ťa mala počuť?!" Predomnou stál Mark s teraz už prázdnym pohárom v ruke. Ja ho tak strašne nenávidím! "Prezleč sa a choď von. Starec na teba čaká." Viem, že nech mu už poviem čokoľvek, nebude to mať žiaden zmysel. V najlepšom prípade by mi neodpovedal. Zdá sa, že mi už vopred propravil veci na prezlečenie. Ten malý bastard si to vymyslel dávno pred tým, ako ma pred tým varoval. Nemám ale na výber. Radšej sa rýchlo prezlečiem a pôjdem za Walterom. Ale nevedela som, že ho volá ´strarec´. Vyzeralo to, že má pred ním veľký  rešpekt. Možno som sa ale mýlila.
     Ako mi to Mark povedal, Walter ma čakal. Keď som k nemu podišla, podal mi batoh. "Zober to a zavolaj Marka. Vyrážame." "Kam?" "Zachrániť tvoj svet."

Link na 1. kapitolu: http://jedinysen.blogspot.cz/2013/10/1.html
Link na predchádzajúcu kapitolu:  http://jedinysen.blogspot.cz/2013/11/5.html
Link na ďalšiu kapitolu: http://jedinysen.blogspot.sk/2013/12/7.html

Tak to tu máte ;)

5. kapitola je oficiálne na stránke. Už som si myslela, že to nestihnem, ale šťastie stálo na mojej strane :P .Napísala som aj 6. kapitolu, takže sa tešte na budúci týždeň. 
Len aby ste vedeli, narodil sa mi synovec, čiže budem na istý čas v Česku. Je strašne zlatý. Ešte som ho ani nevidela, no už ho z celého srdca ľúbim. :) Iné novinky nemám, teda okrem toho, že Dyarose má na stránke novú kapitolu svejej knihy. Odporúčam vám ju prečítať. 

Váš Žolík. :D

Link na 1. kapitolu Jediného sna: http://jedinysen.blogspot.sk/2013/10/1.html
Link na 5. kapitolu Jediného sna: http://jedinysen.blogspot.sk/2013/11/5.html
Link na Dyarose-in blog: http://reginadianna.blogspot.sk/

5. kapitola

Nemám najmenšie tušenie čo mám robiť. Zdá sa, že mal Walter pravdu. Alebo som sa iba pomiatla. Neverím, že to bola skutočnosť. Neverím, že som mohla zabudnúť na Elliota. A čomu už vôbec neviem uveriť je, že naňho zabudli aj ostatný. Prečo sa to celé stalo? Mohla som tomu nejako zabrániť?

Nech nad tým rozmýšľam akokoľvek dlho, nedokážem prísť na riešenie. Je to ako začarovaný kruh. Keď som tu, na niečo zabudnem. Keď si na to spomeniem, zabudnú ostatný. To nakoniec bude viesť k tomu, že zabudnem aj ja. Práve tomu sa chcem vyhnúť.  Riešenie musí existovať. Musím ho len nájsť. Walter by mi určite vedel pomôcť. Lenže ja som bola hlúpa a neposlúchla som ho. Teraz sa zdá, že som na všetko sama. Musím sa vrátiť do toho sna. Času na to, aby som niečo vymyslela mám dosť, keďže po mojom výstupe ma rodičia označili za mentálne chorú a poslali do izby. No nezazlievam im to. Ja by som na tom bola rovnako, ak by mi niekto povedal niečo tak absurdné. Možno by som ale mohla zavolať Lizzy. Ona ma určite neodmietne.

„Kate! Poď sa najesť!“ Matka varila? To fakt? Spoločný obed sme nemali už od nepamäti. Asi ma nezabije na minútku odložiť svoje obavy a najesť sa. Veď aj tak na nič nové neprídem. To čo ma čakalo v jedálni som vidieť nechcela. Bol to on. Zreteľne som videla svojho smrteľného nepriateľa. Vidieť ho čo i len kútikom oka je pre mňa totožné so smrťou. Matkin jablkovo-mrkvovo-špenátový šalát. Prosím, až umriem, nech mi pri hrobe spieva Britney Spears.

„Mami, ten šalát si robila ty?“ „Áno. A som naň hrdá. Je to doteraz ten najlepší šalát, aký som spravila.“ To ešte neznamená, že nie je zdraviu škodlivý. „Prečo je modrý?“ Ako sa jej to vôbec podarilo? „To je mojou tajnou prímesou!“ Už som si úplne istá že tento obed neprežijem. Nesmiem nechať Elliota zjesť ani kúsok! ...Vlastne on tu ani nie je. Myslela som si, že môžem aspoň na nejaký čas zabudnúť na svoje problémy, no zdá sa, že je to nemožné.

„Mami, prepáč, ale musím zavolať Lizzy.“ Aspoň ma to zachráni od toho šalátu. „Kto je Lizzy?“ Prosím, nepovedz mi, že tu nie je už ani Lizzy. „Je to moja najlepšia priateľka. Videla si ju už asi tisíc krát!“ „Nepamätám sa na nijakú Lizzy...“ Ja už nechcem, aby sa to stalo znova. Vybehla som z domu ako šialená a namierila som si to na jej dom. V duchu som si dookola opakovala: „Prosím, len nech je v poriadku.“ Dorazila som k jej domu a to, čo som uvidela mi vyrazilo dych. Miesto jej domu predo mnou stálo kvetinárstvo. Padla som na kolená a začala som nekontrolovateľne plakať. Nevedela som zastaviť svoje slzy.

...Prečo plačem? A prečo kľačím pred kvetinárstvom? Stalo sa niečo? Vôbec sa nepamätám na to, čo sa stalo posledných pár dní. Možno sa stalo niečo hrozné? Prečo si nedokážem spomenúť?

Link na 1. kapitolu: http://jedinysen.blogspot.sk/2013/10/1.html
Link na predchádzajúcu kapitolu: http://jedinysen.blogspot.sk/2013/10/4.html
Link na ďalšiu kapitolu: http://jedinysen.blogspot.cz/2013/11/6.html

Je mi to strasne ľúto :(

     Viem, že som sem nedala 5. kapitolu a že som výs na to ani neupozornila. Som strašná osoba. :( Ale na moju obranu, sú tu isté rodinné záležitosti, kvôli ktorím nemám čas písať. Je mi to ešte raz naozaj veľmi ľúto.
     Istý čas sem pravdepodobne nebudem schopná dať ďalšie kapitoly, no to neznamená, že nebudem pokračovať. Len aby plynul čas rýchlejšie, tu je jedna báseň, ktorú som narýchlo napísala. Je po anglicky, takže tý, ktorý po anglicky nevedia z toho nebudú mať žiaden osoh, no napriek tomu vám ju sem dám.

I stand in the shadows of your never ending dreams
I thought I was living, but it´s not what it seems

You keep on looking, but you´ll loose in the end

´Cause you lost the one person who was more than a friend

I wanted to help you to gain what you lost

But who would have thought that my life was the cost?

Now we are the ones who made it all wrong

And we are the ones who will dance to this song

We´re falling apart, our bones are all breaking

The shadow and dreamer are forever fading

     Nie je no nic moc, ale je to aspoň niečo. Dúfam, že sa na mňa kvôli tomu všetkému nehneváte.

     Váš Žolík

Link na 1. kapitolu Jediného sna: http://jedinysen.blogspot.sk/2013/10/1.html
Link na 4. kapitolu Jediného sna: http://jedinysen.blogspot.sk/2013/10/4.html

4. kapitola

Kvôli hmle nič nevidím. Je tu iba cesta k tomu stromu. Neviem prečo, no už sa mi to nezdá zvláštne. Teda nie je mi jedno, čo sa stalo, ale keď vidím, ako sa krídla tých motýľov pomaly otvárajú, je to ako keby sa všetky problémy sveta strácali. Už neexistuje nič okrem nich. Keď sa otvorili všetky, objavili sa v strome dvere. Nemám žiadnu inú možnosť, než nimi prejsť. A robím to bez štipky pochybnosti, že robím niečo, čo by som neskôr oľutovala. Je to, ako keby som bola v hypnóze. Jednoducho nasledujem svoj cieľ.

Za tými dverami bol svet, ktorý sa zďaleka nepodobá tomu nášmu. Pod mojimi nohami bola voda. Videla som v nej plávať “zvieratá“, o ktorých som nikdy pred tým ani len nepočula. Obloha je oranžová, napriek tomu sa zdá, ako keby bola priezračná. Okolo mňa sú veci ako rastliny -  obrovské, nemajú listy a na pohľad sa zdá ako by z látky. Kamene sú rôznofarebné a vyzerajú skôr ako plyšové hračky. Stromy sú ako z bielej čokolády a na oblohe lietajú veľké obludy. Vyzerá to skôr ako právanie než lietania. Hlavne preto, lebo nemajú krídla. Blízko mňa je vodopád. Som zvedavá, čo by sa stalo, keby som tam spadla. Možno nič, ale nechcem skúšať svoje šťastie. Všade okolo mňa sú zrúcaniny budov dávno zarastené tými divnými kvetmi. Predo mnou je veľká brána. A tým veľká myslím aspoň päť krát vyššia ako ja. Je ozdobená drahokammi. Vlastne ani tie nie sú obyčajné. Vyzerajú, ako keby dýchali. Navyše z nich vychádza hudba. Je to veľmi tichá, ukľudňujúca hudba. Je to ako uspávanka. Zrazu som veľmi ospalá. Keby som mala...len...minútku na...

Zdá sa, že som naozaj zaspala. Keď som otvorila oči, bola som vo svojej obývačke na gauči. Asi to bol iba naozaj nevšedný sen. Pokiaľ ma pamäť neklame, Lizzy ma hľadala. Vlastne to mohol byť tiež sen. Ani neviem, čo bol sen a čo skutočnosť. Ono sa mi to zdalo všetko reálne. Ale mala by som ísť za Lizzy. Len aby som sa uistila, že je všetko v poriadku. „Lizzy? Si tu?“ „Áno. Veď som ti povedala, že sa idem osprchovať. Alebo sa ku mne chceš pridať?“ „Vďaka, nie.“ Kto by na to vlastne povedal áno? Možno naozaj nebol dobrý nápad zavolať ju sem.

Keď som šla do svojej izby, mala som pocit, že tu niečo nie je v poriadku. Na niečo som zabudla. No neviem, na čo. Viem, že to bolo niečo veľmi dôležité. Tak prečo si na to nedokážem spomenúť? Možno by som mala ísť spať. Dnes si na to už aj tak nespomeniem. „Keby si ma hľadala, budem v druhej kúpeľni.“ „Jasné.“ Teraz potrebujem dobrú sprchu a posteľ. Zajtra bude všetko jasnejšie.

„Myslíš si, že ti to len tak ľahko prejde? Zničím tvoj svet, Kate. Musím to urobiť. Inak ty zničíš ten môj.“ Stojí predo mnou postava celá v bielom. Nevidím jej do tváre, no zdá sa, že je to muž. „Kto ste?“ „Ja to ukončím. Nenechám ťa zabiť každého koho milujem.“ O čom to rozpráva? „Ja nechcem nikoho zabiť!“ „Možno to nechceš, lenže nakoniec to budeš musieť urobiť. Pokiaľ chceš zachrániť seba a svojich blízkych, musíš obetovať iných. „To je blbosť! Prečo by som niekoho obetovala?! Čo to má vlastne znamenať? „Sladké sny, Kate. Dúfam, že sa z nich neprebudíš.“

...On to bol sen? Chvalabohu! Prečo musím mať stále nočné mory? A prečo musia byť stále divnejšie? Asi mi len začína šibať. „Už si sa konečne zobudila?“ „Kto...“ Kto si? To som sa chcela spýtať, ale v momente keď som otvorila oči mi napadla skôr otázka ´Kde to som?´ Ležím na červenej tráve uprostred nejakého domu. Prečo by mal niekto miesto podlahy trávu? A prečo je červená? Či skôr, prečo som tu? „Pokiaľ máš nejaké otázky, nepýtaj sa ma.“ Aký milý človek. „Kde som?“ „Žiadne otázky.“ Podal mi pohár s nejakou bielou tekutinou. Nič k tomu nedodal. Ani čo mi to vlastne podal. Vôbec nič... „Tak vypiješ to konečne?!“ Prečo mám pocit, že keď odmietnem, budem nová dekorácia strechy? „Kto si?“ „Vieš vôbec, čo znamená ´žiadne otázky?´“ „Tak mi povedz, kto si.“ Pravdepodobne mi to nepovie... „Ja sa volám Kate.“ ...nič... „Ako som sa sem dostala?“ „Si otravná. Keby som to bol vedel, nikdy by som ťa sem nepriniesol!“ Ale no táák! Ty si otravnejší než ja. Nepýtam si kód od tvojho bankového účtu! „Čo som to vypila?“ „Liek proti bolesti hlavy. Cestovatelia ju mávajú často.“ Cestovatelia? „Nechápem, ale ďakujem.“ „Odvďačiť sa mi môžeš tým, že odídeš. Tvoje prítomnosť prináša len problémy.“ Nebol to náhodou on, kto ma sem priniesol? „Odídem, keď mi povieš svoje meno.“ „...Mark. Teraz vypadni.“ Ako som to už spomenula, je strašne milý.

Bola som na polceste von z jeho domu, keď sa vtom otvorili dvere a vošiel starý fúzatý muž. „Vidím, že si za už zobudila, Kate. Ja sa volám Walter.  Je mi potešením sa s tebou konečne stretnúť.“ Odkiaľ vie moje meno?! „Viem, že je veľa vecí, ktorým nerozumieš, preto by mi bolo cťou ti pomôcť v čomkoľvek, čo ti nie je jasné.“ Neviem, či mu môžem veriť, lenže on je asi jediný, kto by mi mohol v tejto chvíli pomôcť. A navyše mám pocit, že ho poznám už roky. Možno je to hlúpe, no je to tak. „Vy ma odniekiaľ poznáte?“ „Táto otázka je skôr pre teba, Kate. Budeš schopná ma spoznať aj takto?“ Čo to má vlastne znamenať? „Nemôžete mi jednoducho odpovedať na moju otázku?“ „Na niektoré odpovede ešte neprišiel čas. Nemôžem ti odpovedať, keď mi dávaš nesprávne otázky.“ Traja otravný ľudia v jednom dome. Asi sme zdolali rekord. „Tak mi aspoň povedz, kde som.“ „Toto miesto nemá meno. Už si tu predtým bola. Možno si si ale myslela, že je to iba sen. Lepšie to pochopíš, keď vyjdeš von.“ Nie že by to bola lepšia odpoveď, než tá, ktorú mi dal pred tým, no je aspoň viac zrozumiteľná.

V momente, keď som vyšla z domu, pochopila som, o čom bola reč. Je to miesto z mojich snov. Nedokážem uveriť tomu, že som sa tu znova ocitla. „Takže toto je ďalší sen? Niet divu, že sú tu divný ľudia.“  „Ty malá-!“ To bol Mark. Asi som ho naštvala. Zdá sa, že Walter ho má pod palcom, keďže po jedinom pohľade hneď sklapol. Naozaj som si ani nevšimla, že tu s nami celú dobu bol. "Žiaden sen. Skutočnosť.“ Tento Walter musí byť na hlavu, keď mi hovorí, že to čo vidím pred sebou je skutočnosť. Teda...je to môj sen, takže to ja som na hlavu. Dobré vedieť... „Nechcem Vás uraziť, ale to čo mi hovoríte je nemožné.“ „Ako sa opovažuješ rozprávať s Walterom ako s bláznom?! Keby to bolo na mne, už by som ťa odtiaľto poslal preč! Tak k nemu maj aspoň štipku úcty!“ Mark má naozaj výbušnú povahu. Nemyslela by som, že sa bude Waltera zastávať. Avšak nemá pravdu. To čo vidím musí byť iba sen. Pokiaľ nie...už by som nevedela čomu mám veriť. „To je v poriadku, Mark. Kate je tu nová. Ešte nechápe ako to tu chodí.“ To je pravda som tu nová. Nepatrím sem. „Ako sa dostanem domov?“ „Musíš si spomenúť na to, na čo si zabudla. To ťa ale dostane domov len na istý čas. Potom sa sem budeš musieť vrátiť.“ Prečo mi nikdy nedá jednoduché odpovede? „A čo ak sa sem už nechcem vrátiť?“ „Tvoj svet sa rúca. Budeš nútená vrátiť sa sem.“ „Čo to má znamenať?“ „Tvoj svet onedlho nebude existovať. Si tu, aby si ho zachránila, Kate.“ To...je nemožné. „...Klamete mi. To je jediná možnosť. Toto celé je len sen a ja sa ráno zobudím vo svojej posteli.“ „Prečo nechceš prijať skutočnosť?“ „Toto nie je skutočnosť!“ „Ale zabudla si. A nie len ty. Tvoj svet sa stráca, ako aj tvoje spomienky naň. Tí okolo teba si nespomínajú na veci, ktoré sa stali v blízkej minulosti. Nepripomína ti to niečo? Na čo si zabudla, Kate?“ Ja neviem! Nedokážem si spomenúť! ...Možno...Počkať! Elliot! Ja som zabudla na Elliota! Zabudla som na to, že mám brata! Ako sa mi to mohlo stať?! Je to predsa môj brat! Som strašná sestra. Som znova ospalá. Nedokážem otvoriť oči...ja...

Kde to som? To je...moja izba. Elliot! Kde je Elliot? Musím ho nájsť! „Mami! Oci! Kde ste?“ Vbehla som do kuchyne a tam stáli obaja moji rodičia. Zdá sa, že pripravujú raňajky. To je nezvyčajné. „Čo sa stalo, Kate?“ „Kde je Elliot?“ „Aký Elliot?“ „Váš syn! Môj brat! Kde je Elliot?!“ „Kate, si v poriadku? Ty predsa nemáš brata.“  To nemôžu myslieť vážne. Oni...zabudli? Takže je to pravda. Môj svet sa rúca.

Link na 1. kapitolu: http://jedinysen.blogspot.sk/2013/10/1.html

Link na predchádzajúcu kapitolu: http://jedinysen.blogspot.sk/2013/10/3.html

Link na ďalšiu kapitolu: http://jedinysen.blogspot.sk/2013/11/5.html

Nebudem meškať

     Najprv som si myslela, že budem so 4. kapitolou meškať, pretože mám tieto posledné dni dosť málo času na písanie. Na čo som ale nečakala bolo, že som ochorela. To vlastne znamená, že som mala čas na dopísanie kapitoli. Hurá! Teda neteším sa tomu, že som chorá, ale je to jeden zo spôsobov, ako získať čas. 
     To viedlo k tomu, že 4. kapitolu si budete môcť prečítať už zajtra. A áno, bude to znova skôr. V sobotu  znova nemám čas, takže novú kapitolu tu budete mať o deň skôr. Dúfam, že sa tešíte tak ako ja. ;)
     Váš Žolík :)

Link na 1. kapitolu knihy Jediný sen: http://jedinysen.blogspot.sk/2013/10/1.html
Link na 2. kapitolu knihy Jediný sen: http://jedinysen.blogspot.sk/2013/10/2.html
Link na 3. kapitolu knihy Jediný sen: http://jedinysen.blogspot.sk/2013/10/3.html