5. kapitola

Nemám najmenšie tušenie čo mám robiť. Zdá sa, že mal Walter pravdu. Alebo som sa iba pomiatla. Neverím, že to bola skutočnosť. Neverím, že som mohla zabudnúť na Elliota. A čomu už vôbec neviem uveriť je, že naňho zabudli aj ostatný. Prečo sa to celé stalo? Mohla som tomu nejako zabrániť?

Nech nad tým rozmýšľam akokoľvek dlho, nedokážem prísť na riešenie. Je to ako začarovaný kruh. Keď som tu, na niečo zabudnem. Keď si na to spomeniem, zabudnú ostatný. To nakoniec bude viesť k tomu, že zabudnem aj ja. Práve tomu sa chcem vyhnúť.  Riešenie musí existovať. Musím ho len nájsť. Walter by mi určite vedel pomôcť. Lenže ja som bola hlúpa a neposlúchla som ho. Teraz sa zdá, že som na všetko sama. Musím sa vrátiť do toho sna. Času na to, aby som niečo vymyslela mám dosť, keďže po mojom výstupe ma rodičia označili za mentálne chorú a poslali do izby. No nezazlievam im to. Ja by som na tom bola rovnako, ak by mi niekto povedal niečo tak absurdné. Možno by som ale mohla zavolať Lizzy. Ona ma určite neodmietne.

„Kate! Poď sa najesť!“ Matka varila? To fakt? Spoločný obed sme nemali už od nepamäti. Asi ma nezabije na minútku odložiť svoje obavy a najesť sa. Veď aj tak na nič nové neprídem. To čo ma čakalo v jedálni som vidieť nechcela. Bol to on. Zreteľne som videla svojho smrteľného nepriateľa. Vidieť ho čo i len kútikom oka je pre mňa totožné so smrťou. Matkin jablkovo-mrkvovo-špenátový šalát. Prosím, až umriem, nech mi pri hrobe spieva Britney Spears.

„Mami, ten šalát si robila ty?“ „Áno. A som naň hrdá. Je to doteraz ten najlepší šalát, aký som spravila.“ To ešte neznamená, že nie je zdraviu škodlivý. „Prečo je modrý?“ Ako sa jej to vôbec podarilo? „To je mojou tajnou prímesou!“ Už som si úplne istá že tento obed neprežijem. Nesmiem nechať Elliota zjesť ani kúsok! ...Vlastne on tu ani nie je. Myslela som si, že môžem aspoň na nejaký čas zabudnúť na svoje problémy, no zdá sa, že je to nemožné.

„Mami, prepáč, ale musím zavolať Lizzy.“ Aspoň ma to zachráni od toho šalátu. „Kto je Lizzy?“ Prosím, nepovedz mi, že tu nie je už ani Lizzy. „Je to moja najlepšia priateľka. Videla si ju už asi tisíc krát!“ „Nepamätám sa na nijakú Lizzy...“ Ja už nechcem, aby sa to stalo znova. Vybehla som z domu ako šialená a namierila som si to na jej dom. V duchu som si dookola opakovala: „Prosím, len nech je v poriadku.“ Dorazila som k jej domu a to, čo som uvidela mi vyrazilo dych. Miesto jej domu predo mnou stálo kvetinárstvo. Padla som na kolená a začala som nekontrolovateľne plakať. Nevedela som zastaviť svoje slzy.

...Prečo plačem? A prečo kľačím pred kvetinárstvom? Stalo sa niečo? Vôbec sa nepamätám na to, čo sa stalo posledných pár dní. Možno sa stalo niečo hrozné? Prečo si nedokážem spomenúť?

Link na 1. kapitolu: http://jedinysen.blogspot.sk/2013/10/1.html
Link na predchádzajúcu kapitolu: http://jedinysen.blogspot.sk/2013/10/4.html
Link na ďalšiu kapitolu: http://jedinysen.blogspot.cz/2013/11/6.html