7. kapitola

„Pohni  sa, alebo nikdy nedôjdeme do cieľa.“ Aký krásny deň a aký otravný Mark. „Robím čo môže. Šlo by to ale rýchlejšie, keby si si nedoniesol toľko vecí a nepovešal ich na mňa.“ „Sú to veci nutné  na prežitie.“ „To ti už po tej studenej sprche neverím. Dala vy som ruku do ohňa za to, že si si tieto veci zobrala iba preto, aby si mi sťažoval cestovanie.“ „Aj to je možné.“ Ja som to vedela! Už nikdy mu s ničím nepomôžem. „Nehádajte sa tam vzadu. Cesta je dlhá a nebezpečná. Nepotrebujeme vzbudiť pozornosť nikoho a ničoho, čo by nás mohlo spomaliť.“ Walter má pravdu. Ale aj tak Marka nenávidím. Ako tak nad tým premýšľam, nikdy som sa ich neopýtala, kam vlastne ideme. Je to odo mňa dosť hlúpe, ja viem. „Kam ideme?“ „Ideme za jediným človekom, ktorý ti môže pomôcť...alebo ťa odsúdiť k smrti.“ Nikdy som si nemyslela, že mi Walter bude naháňať strach. Mýlila som sa. Všetko je možné. „O-odsúdiť k smrti? Prosím, povedz, že je to len nejaká metafora.“ „Bohužiaľ nie. Ale nemusíš sa báť. Som si istý, že to dokážeš.“ „A pokiaľ nie?“ „Tak ťa ochránim. To je sľub.“ Po jeho slovách sa cítim trocha lepšie. „So mnou nepočítaj.“ Prišla som na to, že Mark dokáže skaziť moju náladu aj jedinou vetou. Lenže hádať sa s ním nemá cenu. Aj tak vyhrá on...

Zrazu sme z diaľky uvideli postavu. Bežala smerom k nám a niečo kričala. „Strážcovia.“ Mark povedal to jediné slovo a hneď boli on aj Walter v pozore. „Čo sú strážcovia?“ „Buď ticho a ukry sa medzi hubami.“ Ešte stále som si nezvykla na to, že sú tu huby väčšie než ja. „Priprav sa!“ Walter kričal na Marka a ten vybral z jednej tašky nôž. Waltrovi podal luk a šípy. Čo sa to deje?! Tá postava sa čoraz viac blíži k miestu, kde sme my. Walter sa skryl za stredne veľkým kameňom a Mark sa pripravil na boj. Zrazu sme za ňou spozorovali niečo veľmi zvláštne a pravdepodobne nebezpečné. Vyzeralo to ako pes, no bolo to veľké ako človek. Nemal na tele srsť a tak mu bolo vidieť svaly. Mal ich obrovské. Pokiaľ je toto ten strážca a napadne nás, máme veľký problém. Mark kričal na postavu ženy, aby strážcu nasmerovala k nemu. Ona ale nebola taká rýchla a strážca po nej chňapol zubami. Než sa mu čokoľvek podarilo, Walter vytiahol šíp a nesmeroval ho na strážcovu sánku. Ten sa od bolesti na chvíľku zastavil. Bolo to dosť času na to, aby žena vyskočila na stredne veľkú hubu a z nej vyliezla na strom.  Prečo mňa nenapadlo vyliezť na strom? To je teraz jedno. Strážca začal zúriť, keď pocítil tú bolesť. Namieril si to rovno na Waltera, no Mark mu vošiel do cesty a uštedril mu dosť hlboký rez pozdĺž boku. To ale beštiu nezastavilo. Zaútočila na Marka a ten sa len o vlások vyhol jej pazúrom. Po tom prišiel rad na Waltra. Vystrelil šíp smerujúci k strážcovmu oku, no minul. Síce to bolo len o kúsok, strážcom to ale nepohlo. Opäť zaútočil a tento krát sa tomu už Mark nemohol úplne vyhnúť. Zranil ho od hrudi až k nohám a on začal krvácať. Bola to dosť hlboká rana. Boj sa ale neskončil. Keď žena uvidela, že sme v beznádejnej situácii, zoskočila zo stromu a prilákala k sebe strážcu. Ten sa k nej rozbehol, no žena mu hodilo do cesty fľašku s kyselinou. Tomu už ranené zviera neuniklo. Teraz ležalo nehybne na zemi. Ešte dýchalo. Žena k nemu podišla a vrazila mu dýku do krku.

„Volám sa Suzanne. Teší ma.“ To je teda predstavenie. „Som Mark. Starec je Walter a tá, čo sa skrýva za hubou je Kate. Máme obväzy?“ Suzanne sa na Marka pozrela ustarostene. „Ja by som tu niečo mala mať.“ Mark je podráždený viac, než obvykle. Nie, že by som to nevedela pochopiť. Je predsa ranený.  Suzanne je prekvapivo dobrá v staraní sa o ranených. Dokonca mu na ranu dala nejakú rastlinu proti infekcii a pre zastavenie krvácania a zašila mu rany. Walter ku mne podišiel s neľahkým výrazom na tvári. „Si v poriadku? Nič sa ti nestalo?“ „Nie. Celý čas som sa skrývala, kým ste vy bojovali. Nedokázala som vám nijako pomôcť. Ani teraz nič nemôžem urobiť, aj keď je Mark ranený.“ „Ty za to nemôžeš. My sme tu na to, aby sme ti pomohli zachrániť tvoj svet. Je to veľká vec a my sme vedeli, že bude nebezpečná. Sme tu, aby sme ťa chránili. Ty máš na starosti oveľa väčšiu vec.“ „To nie je upokojujúce.“ „Ale je to tak. Mark by mal teraz odpočívať, ale zajtra za ním zájdi. Poteší sa, keď bude vedieť, že sa oňho bojíš.“ Ja sa oňho nebojím! Ale hádať sa s Waltrom tiež nie je dobrý nápad. Asi by bolo najlepšie, keby som si teraz šla odpočinúť. Zajtra nás čaká ďalší dlhý deň.

Link na 1. kapitolu: http://jedinysen.blogspot.cz/2013/10/1.html
Link na predchádzajúcu kapitolu: http://jedinysen.blogspot.cz/2013/11/6.html