3. kapitola

Prešla ďalšia noc a s ňou ďalšie nočné mory. Už ani neviem, koľkokrát sa mi stalo to isté. Jediné, na čo dokážem myslieť, je ten odkaz.

Potrebujem nájsť niekoho, kto by mi uveril. Rodina by mi neuverila, aj keby som im včera bola povedala pravdu. Povedali, že ich prvou reakciou bolo, že zavolali políciu. No zdá sa, že už aj tam ma poznajú. Oni mi nepomôžu. A keď sa o tom dozvedeli rodičia, tiež mi prestali veriť. Hlavne po tom, ako videli, že sa mi napriek tomu listu nič nestalo. Keby bol aspoň jediný človek, ktorý by mi uveril, bolo by všetko v poriadku. Dnes je tiež škola. Možno, že keď to poviem niekomu zo svojich spolužiakov, uveria mi. A je tam aj Lizzy. Ona určite niečo vymyslí. Musím to skúsiť.

Rodičia ešte spia, takže môj brat,  Elliot, je jediný, kto je okrem mňa hore. Divné ale je, že sa správa úplne normálne. Nezdá sa, že by bol na mňa nahnevaný. „Takže ma už nenenávidíš?“  „O čom to rozprávaš? Si predsa moja najobľúbenejšia sestra na svete!“ Povedal to s takým úsmevom, ako keby sa včerajšok ani nestal. „A ty si moje najobľúbenejšie jedlo.“ „Už zase si zo mňa robíš srandu, lebo som malý. Ale keď vyrastiem, tak ťa budem môcť ochrániť pred zlými ľuďmi, pretože si najlepšia sestra!“  „Radšej zostaň navždy takýto malý a zlatý.“ Boli časy, keď sme sa nenávideli, no aj tak sme stále spolu, takže by bol nezmysel nevychádzať spolu. A keď sme sa už začali rozprávať, tak sme sa zblížili. On je jediný, ktorý mi verí a ja sa mu snažím pomôcť vo všetkých problémoch, ktoré má. Bohužiaľ, s rodičmi je to iné. Boli časy, keď sme boli ako ideálna rodina, no po tom, ako si matka našla novú prácu na nás už nemala skoro žiaden čas. Tak sme sa odcudzili. Aj otec toho už mal dosť, no matku miluje a nechce ju opustiť, aj keď naňho nemá skoro žiaden čas. No začal sa tiež báť, že ju stratí a tak začal mať depresie. Odvtedy sa o nás už nezaujíma. Ale s tým už veľa nenarobím.

Konečne som v škole. Mojím hlavným cieľom je nájsť pomoc. Musí tu byť niekto kto mi verí. Je pravda, že Elliot by mi uveril, no má päť rokov. Asi by mi nedokázal pomôcť. A myslím si, že som už aj našla toho, kto by mi pomôcť mohol. „Peter? Mohol by si mi pomôcť?“ „Kate? Je nečakané, že sa so mnou rozprávaš.“ Vlastne som sa k nemu neozvala od tretej triedy, keď mi ukradol lízatko. Je to tak trochu hlúpe, ale bolo to moje lízatko. „Áno. Ja viem. No dostala som sa do situácie, z ktorej sa bez tvojej pomoci pravdepodobne nedostanem.“ „Takže si sa rozhodla, že po deviatich rokoch potrebuješ moju súrnu pomoc. Nezdá sa ti to podozrivé?“ Potrebujem, aby mi uveril. „Pozri, keby som mala inú možnosť, určite by som nešla za niekým, kto mi ukradol lízatko!“ „Ty sa na mňa kvôli tomu ešte stále hneváš?“ „Takže sa k tomu priznávaš!“ Prečo sa na mňa pozerá pohľadom: ´Poznám jeden veľmi dobrý ústav, kde sa starajú o takých chorých, ako si ty´? „...tak čo bola tá vec, ktorú si odo mňa chcela?“ On vážne nekomentoval to, čo som mu povedala? „Môžeme sa o tom porozprávať v súkromí?“ „Poď za mnou.“ Tak teraz ma už fakt berie vážne. „Tak aký je problém?“ „Včera mi niekto poslal výstražný list.“ V duchu ho už prosím na kolenách. „Si si istá, že ten kto to poslal to myslel vážne?“ „Úplne istá. Cestou domov ma niekto prenasledoval a potom mi matka ukázala ten list.“ Zdá sa, že sa zamyslel. „A čo s tým tvoja matka urobila?“ „Myslela si, že to bol len môj žartík.“ „Zavolala si políciu?“ „Matka áno, no policajti mi už tiež neveria. V minulosti som sa s nimi trochu pohrala...“ Už zase má ten pohľad: ´Patríš na psychiatriu´. „Nie si normálna. Ktorý človek so zdravým rozumom by sa ´hral´ s políciou?“ Otravné nie je, že to povedal, ale že to povedal ako fakt. „Tak vieš, čo mám robiť, alebo nie?“ „Máš ísť na políciu. To je jasné.“ „Mám ti vyčistiť uši? Už som ti povedala, že nemôžem!“ „Mám kontakty. Bude to v poriadku.“ „...Ďakujem.“ „Veľa možností si mi nenechala.“ Vedela som, že je to len arogantný bastard.

Škola už skončila a pred triedou ma čakal Peter. Pred tým som sa nezamyslela nad dôveryhodnosťou môjho príbehu, no pravdepodobne by mi ho nikto neuveril. „Prečo mi veríš?“ Nechcela som to povedať nahlas, no nejako sa mi tie slová vykotúľali z úst. „Pretože mi hovoríš pravdu.“ Tak túto odpoveď som nečakala. Som doslova zaskočená. „To sa ma pokúšaš zbaliť?“ Bolo to mienené ako žart, no on sa začervenal. Teraz ho už neprestanem zlostiť. „O-o čom to rozprávaš?! L-len ti pomáham, pretože nemám inú možnosť.“ Tak to nie je ani zďaleka pravda. Keby chcel, mohol by ma kedykoľvek odmietnuť. „Ale no tak. Veď sám vieš, že to nie je pravý dôvod.“ „Tak chceš moju pomoc, alebo nie?“ „Fajn. Pochopila som to. Už sklapnem.“ Aspoň nateraz. Nikdy som si neuvedomila, aké zábavné je niekoho podpichovať.

Prišli sme domov. Je divné mať u seba chalana, ale pokiaľ ide o Petra, nebudú žiadne problémy. Rodičia nie sú doma, no brat by mal byť vo svojej izbe. Ja sa iba zastavím v mojej izbe, zoberiem ten list a dám mu ho. Nechcem aby tu bol o minútu viac, než je to potrebné. „Počkaj ma tu. Hneď som späť. Zatiaľ sa posaď. Len nie na ten zelený gauč. Ten je bratov. Má ho od doby, keď sa pomočoval.“ Teraz by ste mali vidieť výraz jeho tváre. Je to fakt za nezaplatenie.

Vošla som do mojej izby, no list tam nebol. Nevedela som ho nikde nájsť. Som si istá, že som si ho dala do nočného stolíka. Tak prečo tam nie je? Toto je frustrujúce! Možno mi ho zobral Elliot. Mala by som sa ho na to opýtať.

Ako som si myslela, Elliot je vo svojej izbe. „Elloit? Bol si dnes v mojej izbe?“ „Áno bol. Potreboval som ceruzku. Hneváš sa na mňa?“ „Vôbec nie, len by som chcela vedieť, či si náhodou nevidel ten list.“ „Aký list?“ On to myslí vážne? Veď o tom bola reč včera. A dnes ráno. „Ten výhražný list.“ „Veľkej sestre sa niekto vyhráža?“ Čože? Veď mi kvôli nemu včera povedal, že ma nenávidí. Je nemožné, aby na niečo také zabudol. „Včera sme sa kvôli tomu pohádali, nepamätáš sa?“ On sa na to naozaj nepamätá. Dokonca má slzy v očiach. „Ja nechcem aby sa Kate niečo stalo!“ Ale nie. Začal plakať. Toto nie je dobré. Ako mohol zabudnúť na niečo, o čom sme sa rozprávali včera? „Ono to vlastne o ničom nebolo. Prosím neplač. Nič sa mi nestane.“ „Sľubuješ?“ „Sľubujem.“ „Tak dobre. Ja už nebudem plakať. Ale tebe sa nesmie nič stať.“ Teraz nemôžem robiť nič iné, než ho objať. Keby len vedel, ako veľmi mi dokáže pomôcť len jediným slovkom. „Neboj sa o mňa. Veď vieš, že mne sa nikdy nič nestane.“ „Veď si moja sestra. Tebe sa ani nemôže nič stať!“ „Máš úplnú pravdu, maličký.“ ...Ďakujem. Za všetko.

Nech nad tým rozmýšľam akokoľvek dlho, nedokážem nájsť jediný dôvod, prečo by Elliot zabudol na včerajší deň. Ale čo je teraz dôležitejšie, keďže nemám ten list, neviem Petrovi dokázať, že mu neklamem.  „Peter? Mám tu taký menší problém. Ten list sa stratil.“ „Ako myslíš, že sa ´stratil´?“ „Neviem ho nájsť.“ Teraz mi už neuverí. „Pozrela si sa, či nie je v koši?“ Počkať! Malo by to byť: ´Takže to bol nakoniec len žartík.´ a nie: ´ Pozrela si sa, či nie je v koši?´ ...Má niečo s hlavou? Alebo je len normálne príliš dôverčivý? Ja by som si teda v takejto situácii neverila. „Nie si ty nejaký divný?“ „To skôr ty drzá.“ Nikto by mi po tom všetkom neveril. „Možno si zo všetkého robíš srandu, no mne si ešte nikdy neklamala.“ To sa dalo čakať, keď sme sa nerozprávali už dobrých pár rokov. Ja mu to nechcem povedať do tváre, pretože som na vine vlastne aj ja, takže trápne ticho prerušil on: „Akokoľvek to je, už by som mal ísť. Ty si sem na noc zavolaj nejakú kamarátku. Budeš tak vo väčšom bezpečí. Uvidíme sa zajtra.“ „Zajtra...“ Milý? Tak túto vlastnosť som od neho nečakala. Možno nie je až taký egoistický bastard, za akého som ho mala.

Ako mi to Peter poradil, zavolala som k nám Lizzy. Aspoň je schopná ma ochrániť, keby sa niečo stalo. Je malá, ale prekvapivo silná. „Som tak rada, že si si ma sem pozvala. Väčšinou som to ja, kto sa sem cez noc zakráda.“ ...Čože?! „Ty sa sem v noci zakrádaš?!“ „Nemám inú možnosť, keď ma nepozveš sama.“ To ale znamená, že ťa tu mať nechcem! „To je jedno. Pokiaľ ide o teba, nedokážem sa na teba hnevať.“ A je to pravda. Vďaka jej roztomilému vzhľadu jej prejde všetko. Ani ja mu neodolám. „Ďakujem tiii! A kde budem spať?“ „V mojej izbe. Predpokladám, že vieš, kde ju nájdeš. Ja ešte musím skontrolovať poštovú schránku.“ „Jasné. Vďakaaaaa!“

Možno som tú schránku nemala nikdy otvoriť. Možno by sa to bolo skončilo lepšie, vo vnútri totiž bol vhodený niekoho starý plesnivý sendvič. Nechutné! No bolo tam okrem neho aj niečo iné. Ďalší list. Prečo musel prísť práve teraz?  Vlastne prečo musel vôbec prísť? Tento krát je v ňom napísané:

„Už sa to začalo. Všimla si si to?
Moja drahá Kate, teraz mi už neutečieš.“

Len sa mi to zdá, alebo je naozaj každý list čoraz strašidelnejší?  Toto musí skončiť. Keď to neskončí, neviem ako to pre mňa dopadne.

Keď som sa vrátila do domu, stalo sa niečo, o čom by sa mi ani nesnívalo. Uprostred obývačky som totiž mala strom. A nie len nejaký polmetrový izbový stromček na okrasu. Toto bol strom až po strop a jeho korene vychádzali zo zeme. Čo vlastne znamená, že nám zdemoloval podlahu. Čo je ešte divnejšie, bol so strom, na ktorom rástli motýle. Motýle! A nie malé zlaté motýliky, ale poriadne veľké obludy. Boli síce nádherné, no človek sa jednoducho musí diviť, čo môžu také veci jesť. Vlastne sa skôr divý, ako môže mať v obývačke strom na ktorom rastú motýle, ale ja som zvláštny prípad. „Kate? Kde si?“ To je Lizzy. Pravdepodobne sa jej zdá divné, že som sa ešte stále nevrátila. „V obývačke pri strome na ktorom rastú motýle.“ Tak to znelo šialene aj pre mňa. „Kate? Odpovedz mi.“ Veď som jej práve odpovedala. To ma nepočula? Radšej by som mala ísť za ňou. „Som tu, Lizzy.“ „Kate? Kate! Ozvi sa mi!“ Veď stojím práve pred ňou. „Elliot! Nevidel si Kate?“ „Nemala byť s tebou?“ Veď som tu! Prečo ma nevidíte?! „Niekam odišla a nevrátila sa.“ Som pred vami! Pozrite sa na mňa! Prosím, neodchádzajte. Kam idete? Prečo sa odo mňa vzdiaľujete? A ako to, že za vami nemôžem ísť? Pomaly prestávam vidieť. Je tu strašná hmla. No to je nemožné. Som predsa vo svojom dome! Čo sa to tu deje?!

Link na 1. kapitolu: http://jedinysen.blogspot.sk/2013/10/1.html

Link na predchádzajúcu kapitolu: http://jedinysen.blogspot.sk/2013/10/2.html
Link na ďalšiu kapitolu: http://jedinysen.blogspot.sk/2013/10/4.html