1. kapitola

„Súkromné! Nečítať!“ Tieto dve slová dokážu ľudskú zvedavosť pozdvihnúť na takú úroveň, že jej priemerný človek jednoducho nedokáže odolať. Takže keby predo mnou len tak náhodou ležal denník s takýmto nápisom, bolo by fyzicky nemožné neprečítať jeho obsah. Nanešťastie, práve v takejto situácii práve som. Normálne sa o súkromné záležitosti iných ľudí nestarám, ale aj ja mám svoje limity. A tak som s rozhodnutím tento krát neposlúchnuť zdravý rozum zobrala do rúk denník, ktorý mi mohol navždy zmeniť život. Otvorila som tento zázračný predmet, ktorý mi bol darovaný rovno z nebies a zistila, že je úplne ale absolútne...prázdny. Tak to nebolo to, čo som čakala. Ale je to vlastne jedno. Dnes ma čakajú oveľa dôležitejšie veci, než nejaký prázdny denník. V tento krásny deň ma totiž čaká tá najhoršia vec, ktorá v živote sa človeka môže vyskytnúť. Šalát mojej matky. Keď si naozaj myslíte, že na šaláte sa nič pokaziť nedá, ešte ste pravdepodobne nejedli ten jej. V tieto dni si každý člen našej rodiny pred obedom radšej dá pizzu. Teda pokiaľ sa nepripraví o tento únik rozmýšľaním, či otvoriť prázdny denník. Keďže už nemám čas dať si pizzu, budem dnes nútená spať s prázdnym bruchom. Je to jednoducho úžasné. Lenže to nie je jediný problém, ktorý ma dnes čaká. Vlastne ten druhý stojí práve predo mnou. Moja učiteľka histórie.

 „Slečna Tylerová, musím sa s Vami porozprávať o Vašom prospechu.“ Tak táto veta by dokázala dostať na kolená aj toho najdrsnejšieho chlapa. „Je tu nejaký problém, Pani učiteľka?“ V tomto momente by som urobila čokoľvek, aby som bola niekde inde. Pokojne by som aj tancovala polonahá na streche supermarketu, len aby som sa vyhla tejto situácii. „V poslednej dobe sa Vám zhoršujú známky. Z niektorých predmetov až o dva stupne. Nerada Vás na to upozorňujem, ale nemôžem to ani prehliadať.“ Tak kde je ten supermarket? „Je mi to strašne ľúto. Je to iba dočasné. Budem sa snažiť si známky opraviť.“ „Tak v to dúfam. Pretože ak nie, budem nútená sa porozprávať s Vašimi rodičmi.“ Prečo sa práve cítim, ako keby ma prešiel vlak a potom by som dostala lopatou po hlave od spievajúcej opice? „Budem sa snažiť, aby k ničomu takému nedošlo.“ „V tom prípade môžete ísť.“ Mám pocit, že mi niekto kričí ´Bež, Forest! Bež!´ Lenže spomínate si ešte na fakt, že dnes máme na obed šalát? Pretože ja som na to už úplne zabudla. Táto chyba ma teraz môže stáť život. Na otázku ´Chceš si dať obed?´ som totiž bez rozmyslenia povedala ´Jasné, prečo nie?´ Niet divu, že sa na mňa otec s bratom pozreli, ako keby som vyhrala olympiádu. Takže teraz som v situácii ´Prežiť, či neprežiť?´ Jej šalát vyzerá na pohľad veľmi dobre. Vlaste vyzerá, ako keby sa naozaj dal zjesť. To až jeho chuť je neznesiteľná. Predstavte si, že jete mierne ohorené fúzy s trochou mlieka a kečupu. Tak práve taký je mamin šalát. Teraz už viete, do čoho som sa práve dostala. Po tom, ako som pätnásty krát skoro omdlela prišiel čas vyvenčiť môjho psa. Samozrejme, ani tento môj plán neskončil úspechom. Zdá sa totiž, že môj pes má veľmi rád spoločnosť. To vlastne znamená, že všetky psi z okolia šli za nami. Dúfam, že chápete, aký môže byť pochod so sprievodom psov. Problém začal, keď som si všimla, že je ich už skoro dvadsať. A že pred nami stojí fena. Teraz vám už z vlastnej skúsenosti môžem povedať, ako sa cíti človek podupaný smečkou psov. Verte mi, nie je to príjemný pocit. Ale našťastie, teraz je už večer a ja sa mám možnosť pokojne vyspať.

Večer je moja najobľúbenejšia časť dňa. Stále mám totiž pocit, ako keby pri mne niekto stál. Ako keby ma niekto pozoroval a staral sa o mňa. Niekomu sa to môže zdať tak trochu strašidelné, no mňa to ukľudňuje. Cítim sa v bezpečí až kým nezaspím. Vtedy totiž mávam nočné mory. Každý večer sú o niečom inom, no stále som v nich na tom istom mieste. Je to tam na prvý pohľad krásne, no v skutočnosti je to miesto ľútostí. Sú v ňom všetky moje neúspechy, chyby a sklamania z minulosti. Keď som tam, prežívam všetky moje bolesti odznova. Núti ma to nenávidieť samú seba. Nedokážem sa toho pocitu striasť ani  po zobudení. Trvá mi chvíľu, kým si uvedomím, že je to celé už dávno za mnou.

 Minulosť sa už stala a nikto ju nedokáže napraviť, aj keby si to prial nadovšetko na svete. Naše chyby nás robia kým sme. A navyše moja minulosť nepozostáva len z mojich chýb. Boli v nej aj krásne chvíle. Práve na to nesmiem nikdy zabudnúť.

Link na ďalšiu kapitolu: http://jedinysen.blogspot.sk/2013/10/2.html