2.kapitola

Rána nie sú práve mojimi obľúbenými časťami dňa, no neskôr je to už oveľa ľahšie. Hlavne, keď začnem rozmýšľať nad blbosťami, ako napríklad ´Čo by sa stalo, keby som šla na ihrisko a zakričala: ´V mojej skrini sa ukrýva Brad Pitt´ alebo ´Keby som so vetracej šachty školy vopchala skunka, mysleli by si, že ide o teroristický útok?´ Niekedy ma napadnú aj veci ako ´Mám si dnes obliecť tričko Hanny Montany a ísť na koncert Rolling Stones?´ Ale tieto sú iba moje ´dočasné stavy mysle´. Teda väčšinou. Pravda, už som párkrát učiteľovi povedala, že verím v to, že jeden deň príde invázia mimozemšťanov. To bolo odo mňa dosť hlúpe, keďže som potom o tom musela napísať esej. To ma ale neodradilo a teraz je polovica našej triedy v krúžku vítacom mimozemské civilizácie. Som na seba tak strašne hrdá.

No neberte ma zle, takéto veci totiž nerobím každý deň. Napríklad na dnes nemám pripravené nič. Nanešťastie som ale nebola pripravená ani na Lizzy. Tá je tak trochu ako ja, ibaže ona robí veci vo veľkom. Čo je ešte horšie, každý deň mi pripraví nejaké ´prekvapenie´, ktoré väčšinou nejde podľa jej plánov. Raz prišla ku mne a zozadu ma objala. To by nebol problém, keby nemala ruky natreté lepidlom. Po tomto incidente sme skoro celý deň stáli v ošetrovni. To bol ale iba jeden z jej malých žartíkov. Jediné šťastie je, že je taká hlučná, že ju môžete počuť na sto metrov. „Kaaate!“ Ako môže byť také malé dievča také hlučné? „Ahoj Elizabeth.“ „Už som ti asi tisíc krát povedala, nech má tak nevoláš! Volám sa Lizzy! Lizzy!“ Ja viem, ale si taká roztomilá, keď si nahnevaná. „Jasné. Takže čo si si na dnes pripravila?“ „Si ku mne taká zlááá!“ Nie. To je iba prirodzená reakcia. „Tak prepáč. Raz za čas vieš byť naozaj aj normálna.“ „Naozaj si to o mne myslíš?“ Jej oči žiaria ako horiaci obchod s rybami. Tak strašne roztomilé. Lenže to sa zmenilo v momente, keď som vstúpila do triedy. V strope bola totiž obrovská diera. Nemusím veľa rozmýšľať nad tým, koho to bol nápad. „Čo mi na to povieš, Lizzy?“ „Ja som to  nebola! Naozaj nie!“ Neviem, či v tejto situácii môžem povedať ´našťastie´, ale už som si na takéto veci zvykla. „Ako to, že ti na tieto veci nikdy nič nepovedia?“ „Pretože mi to ocko preplatí. A mimochodom, tento krát to bola náhoda. Robila som chemický pokus.“ Tak to veľa vysvetľuje. Možno na  to Lizzy nevyzerá, no je najchytrejšia z celej našej školy. Práve preto jej dávajú kľúče od laboratória, aby mohla robiť individuálne pokusy. Jediný jej problém je jej divný zmysel pre humor. „Na druhú stranu to už aspoň nie je bazén.“ „To bolo zábavné“ To bolo hlavne divné. „Fakt neviem, ktorá časť z toho bola zábavná.“ „Tá, v ktorej si si v ňom začala umývať vlasy.“ To...sa mohlo stať. Už sa na to vôbec nepamätám. Ale pokiaľ ide o mňa, všetko je možné. „Hneváš sa na mňa?“ Pozerá sa na mňa je veľmi účinnými psími očami. Ako by sa na ňu ktokoľvek dokázal hnevať? „Veď vieš, že nie. Ale dávaj si pozor. Tieto veci ti neprejdú donekonečna.“ „Ty sa o mňa bojíš? Mám ťa tak strašne rada.“ Asi som ju niečím urobila šťastnou. Je to jednoducho môj miláčik.

Škola ale našťastie netrvá celý deň a tak sa skončila aj dnes. Som na ceste domov, no mám divný pocit, že ma niekto sleduje. No nech sa obzerám akokoľvek, nikoho nevidím. Mám z toho zimomriavky. Počkať! Videla som niečo! Ale bol to iba tieň. A bolo to len na chvíľku, takže je možné, že sa mi to len zdalo. V istých situáciách dokážem byť veľmi paranoidná. Možno by bol dobrý nápad obmedziť sladkosti. Asi mi už lezú na mozog.

Konečne som prišla domov, no nepríjemnosti neprestali. Väčšinou so svojou rodinou nie som, no tento krát ma v momente, keď som vstúpila do domu ma vítali ma chladné pohľady od rodičov a brata. Potom mi matka povedala: „Už mám tých tvojich žartíkov akurát dosť!“ „O čom je reč?“ „Ty vieš veľmi dobre o čo ide! Ten výhražný list, ktorý si si napísala! Najprv sme sa o teba báli, tak sme zavolali políciu, no zdá sa, že takéto žartíky si robila aj v minulosti. Už ti neveria. A úprimne, ani ja ti už neverím. Už nie si trojročné decko! Mala by si vedieť, že tieto tvoje žartíky robia každému len problémy!“  Výhražný list? Niekto mi napísal výhražný list? Kto by mi niečo také robil? Nahnevala som už dosť ľudí, no nie až natoľko, aby to viedlo k vyhrážaniu. „Ja som ten list nenapísala! Prisahám! Niečo také by som neurobila ani ja!“ „Lenže to isté si mi povedala aj pred tým. Ako ti mám veriť?“ Si predsa moja matka. Vieš veľmi dobre, že toto by som neurobila. Nie tebe. Tak prečo mi neveríš? Možno je to tak lepšie. Aspoň sa o mňa nebojíš. Ale nečakala som to od teba. „Máš pravdu. Bol to iba žart. Prepáč, že som ťa vystrašila. Vrátiš mi ten list?“ „Nenávidím ťa!“ To mi povedal brat. Hneď po tom odbehol do svojej izby. No prečo ma jeho slová tak strašne boleli? „Tu máš svoj list. A nemysli si, že ti to len tak prejde! Vieš si predstaviť, ako veľmi sme sa o teba báli? Máš do konca roka zaracha!“ To si si ani nevšimla, že ti klamem? Nevidíš, že mi svojimi slovami ubližuješ ešte viac? „Rozumiem.“

Vošla som do svojej izby. Matka si nevšimla, že sa správam divne. Bola dosť nahnevaná, no má pri sebe otca. Nejako sa to vyrieši. Teraz tu ale mám ten list. Je na ňom napísané:

„Zobrala si mi môj svet, Kate. Teraz ti ja vezmem ten tvoj.“

Je to strašidelné. A kvôli tomu, že som tvrdohlavá a nepovedala som rodičom pravdu z toho môžem mať veľké problémy. Som dosť hlúpa, že? Potrebujem pomoc. No zdá sa, že som odmietla pomoc aj tých, ktorý mi ju poskytnúť mohli. Čo s tým urobím teraz?

Link na 1. kapitolu: http://jedinysen.blogspot.sk/2013/10/1.html
Link na ďalšiu kapitolu: http://jedinysen.blogspot.sk/2013/10/3.html